Železným štítom chránil seba aj kameramana
Dátum 21. august 1968 sa natrvalo vryl do pamäte Jozefa Mríza. Bývalý redaktor Československej televízie v ten deň robil len svoju prácu. Snaha natočiť čo najlepšie zábery mu v nasledujúcich rokoch priniesla ponižovanie, ignorovanie a prenasledovanie eštebákmi.
Redaktor televízie bol v ten pamätný deň od rána až do podvečera s kameramanom na Námestí osloboditeľov.
„Natáčali sme tak, že som mal pred sebou železnú dosku. Slúžila ako štít, za mnou bol kameraman, aby Rusi nevideli, že nakrúcame. Išli hrozne po kamerách, takže to bolo dosť vypäté. Chvíľami tam stáli celé kolóny, potom sa pohli na námestí, ktoré vtedy bolo veľké a široké. Bolo tam veľa ľudí, niektorí išli na rozostavaný hotel Slovan, odkiaľ hádzali kamene,“ spomína na osudný deň J. Mríz. Mnohých aj upokojoval, aby neprovokovali a neubližovali, aj keď podľa neho v ten deň ublížili naši „spojenci“ celému Československu a jeho obyvateľom…
[ad][/ad]Išlo o život
Pôvodne mal v ten deň natáčať iný dokument, no volal mu kolega, že prišli Rusi. Najprv si myslel, že to nie je možné, že je to absurdné. Vyšiel von a videl plno nákladných automobilov a tanky. „Ihneď som išiel s kameramanom do ulíc. Išlo o život, ale vtedy som si to neuvedomoval. Išiel som tam, kde sa tvorili dejiny,“ spomína Mríz.
Aj on sa postavil pred tank a snažil sa vojakom dohovoriť. „Ľudia boli zdesení, ale rovnako aj tí vojaci, s ktorými som hovoril. Nevedeli, kde sú, mnohí boli učupení v autách od strachu. Jedna strana sa bála a druhá bola v obavách,“ konštatuje bývalý redaktor.
V uliciach bolo viacero televíznych štábov. Získali množstvo materiálov, ktoré potom vyvolali a uložili do archívu.
Ako sa začala normalizácia, postarala sa o ne Štátna bezpečnosť, ale aj niektorí pracovníci štúdia, ktorí sa stali „zdravým jadrom strany“. Materiály zmizli.
„Našťastie, niektoré odniesol kolega Dušan Klinger do svojho rodiska, kde boli skryté 20 rokov. Pozreli sme si ich až po novembri 1989,“ poznamenáva Jozef Mríz.
Profesionál na ulici
Po auguste 1968 sa jeho život zmenil od základu. „Občianske, ľudské deptanie bolo silnejšie, ako keď sa niekto dostane do väzenia. Po roku 1968 som zažil ubližovanie, ignorovanie, ponižovanie z každej strany. Ocitol som sa na ulici, obišiel som dvadsaťtri inštitúcií, nikde ma neprijali do práce. Až v roku 1970 som sa uchytil vo Východoslovenských strojárňach. Nemal som zadelenú robotu, bol som pracovník, ktorý mal obsluhovať robotníkov a starať sa o ich stravu a nakupovať pre nich jedlo,“ hovorí o útrapách, ktoré zažil.
Podarilo sa mu potom písať do závodného časopisu Strojár, načierno tam pôsobil sedem rokov. „Eštebáci ma nemohli vyhnať, pretože som bol potrebný. Písal som, ale bez mena a pracovného zadelenia. Napokon som sa stal vedúcim odboru propagácie, čiže nomenklatúrny káder, hoci som bol zo strany vylúčený. Začal som robiť kariéru, ale opäť načierno a neustále pod dohľadom ŠtB. Nevedeli si ale so mnou poradiť, pretože nad nimi boli aj vyšší funkcionári a napríklad so šéfom štátnej bezpečnosti som bol vo výbore futbalového oddielu VSS, kde boli aj členovia ústredného výboru, ktorí stáli za mnou. Do televízie som sa ale vrátil až v auguste 1990,“ spomína Mríz.
[ad2][/ad2]Husáka požiadal o emigráciu
„Dostal som ako odmenu účasť na olympijské hry v Moskve v roku 1980. Štátna bezpečnosť ma odchytila, zobrali mi pas aj občianky preukaz, aby som nemohol ujsť. Napísal som preto prezidentovi Gustávovi Husákovi, že nechcem žiť v tomto štáte a chcem s celou rodinou emigrovať. Myslel som, že sa ani lístok nepohne. V Prahe sa veľmi rozčúlili, že je to drzosť. Nepáčilo sa im ani, že som si nešiel prebrať občiansky preukaz. Povedal som im, že keď nemám práva, tak ho ani nepotrebujem,“ opisuje svoje skúsenosti s bývalým režimom.
Napokon sa do Moskvy dostal, ale až mesiac po olympiáde…
Nežná revolúcia v roku 1989 Jozefa Mríza neprekvapila. „Socializmus už bol na konečnej. Za tých dvadsať rokov k tomu dospel. Išiel som do klubu novinárov, ktorý som mal dovtedy zákaz navštevovať. Zastavil sa pri mne eštebák, ktorý ma mal na starosti. Opýtal sa ma, či idem do klubu a že pôjde so mnou. A ja na to – odkedy sme kamaráti,“ hovorí už o uvoľnenej dobe novinár. Vrátil sa do televízie, kde ešte boli aj tí istí ľudia, ako keď odchádzal, no už inak zmýšľajúci. „Neprekážalo mi to. Mohol som pod vlastným menom tvoriť, robiť publicistické a dokumentárne filmy. Ročne ich bolo okolo tridsať, čiže za dvanásť rokov okolo 600 relácií,“ teší televízneho redaktora, ktorému po novembri ponúkli aj možnosť vstúpiť do politiky. „Chcel som radšej robiť serióznu prácu,“ konštatuje Mríz. Myslí si, že v súčasnosti už okupácia Československa nemá až taký dosah na ľudí: „Je to už len historická udalosť. Kto to nezažil a nepocítil, tak to z dejepisu nepochopí. Najmä mladí ľudia by si však mali uvedomiť, že rok 1968 veľmi ovplyvnil na dlhé roky životy ľudí a ich rodín i krajiny celého východného bloku…“
(ŠIC)
Robert Hakl, Cecília Šimková
[article slug=”vzacne-zabery-z-okupacie-kosic-prezili-na-povale-pod-kopou-orechov”][/article] [ad3][/ad3]Odporúčané články
Univerzitná nemocnica Louisa Pasteura (UNLP) Košice ponúka tehotným ženám a ich partnerom možnosť absolvovať psychofyzickú prípravu na pôrod. Tento špecifický vzdelávací program je navrhnutý tak, aby budúcim rodičom pomohol osvojiť si vedomosti, zručnosti a návyky potrebné na bezpečné rodičovstvo. Program zahŕňa aj aktivity, ktoré podporujú zníženie stresu, úzkosti a napätia pred pôrodom.
Košičania sa dnes ráno zobudili do nečakane bieleho rána, najmä v okolí mestskej časti Šaca, kde napadol takzvaný priemyselný sneh. Tento úkaz sa vytvoril vplyvom inverzného počasia a vypúšťania teplej pary z miestneho podniku U. S. Steel.
Do redakcie sme dostali anonymý tip od našej čitateľky, ktorá nás upozornila na znepokojujúcu situáciu v jednom z košických hotelov.