Ako chutí pivko s Vínkom, alebo – za dobrodružstvom na Balkáne

V našej redakcii je veľa cestovateľov. Milujú dobrodružstvá a spoznávanie nových krajín, kultúr… Minulý rok v lete u nás stážoval študent žurnalistky Masarykovej univerzity v Brne, Košičan Tomáš Hrivňák. Má len 21 rokov, no precestoval toho viac ako niekto za celý  život. Možno aj preto k nám do kolektívu zapasoval ako „… na šerbeľ“. Niekoľko týždňov strávil v Severnej Amerike, pol roka bol na Islande. Teraz sa vybral na dva týždne do šiestich štátov Balkánu (Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Albánsko, Macedónsko a Srbsko). Nie sám a nie letecky, ale autom so svojím kamarátom Šimonom. 

Tomáš nám prezradil, že sa do týchto krajín vybrali, pretože sú relatívne blízko, sú lacné (trip by ich mal vyjsť na 350 eur) a veľa o nich nevedeli… So Šimonom sa dohodli na tomto výlete už pred rokom. Odvtedy ho mali zapichnutý v kalendároch. Prepravujú sa na obstarožnom aute a na diaľniciach jazdia  aspoň desať kilometrov pod rýchlostným limitom, kvôli spotrebe. Spávajú v stane, alebo najlacnejších Airb&b a v kufri auta nosia konzervy. 

Dnes vám Tomáš predstaví prvé tri krajiny Balkánskeho polostrova.

Nocľah na futbalovom ihrisku 

Po dlhých hodinách na diaľniciach bezútešného rovinatého Maďarska a desiatkach kilometrov na chorvátskom vidieku sme dorazili k hraniciam s Bosnou a Hercegovinou. Nevediac kde zakotviť, rozhodli sme sa prihovoriť funkcionárom futbalového klubu dedinky Staro Topolje, ktorí tam viedli tréning mužstva. Po prelomení jazykovej bariéry nám starší pán dovolil v areáli ihriska prespať. 

Našu návštevu s otvorenou náručou privítal aj klubový správca Vínko. Hostiteľ nesie, odporujúc svojmu menu, dobre vychladené fľašky miestneho pivka. Neovláda cudzie jazyky, a tak s nami komunikoval tým najuniverzálnejším z nich, alkoholom. Príjemný večer zavŕšila návšteva starostu a my sme šli spať ohúrení chorvátskou štedrosťou. 

Mesto duchov naživo

Ráno sme sa už nevedeli dočkať Bosny. Našou prvou zastávkou bolo druhé najväčšie mesto krajiny – Banja Luka. Cestou tam nás doslova ohromilo množstvo opustených domov. Mali sme dojem, že bývalí obyvatelia sa na nich vykašľali zo dňa na deň. Sme si dobre vedomí nie až tak dávnej vojny, ktorá regiónom otriasla. No vidieť mesto duchov naživo, to nás trochu dostalo.

V Banja Luke sme sa vrátili do deväťdesiatych rokov a kúpili sme si napálené CD Guns N‘ Roses. Po dvoch hodinách sme mali mesta tak akurát dosť a vydali sa ďalej. Cesta bola vytesaná do skaly. Museli sme často zastavovať a nádherné výhľady sme si fotili. Pri malom kostolíku sme sa opýtali, či si môžeme na trávniku rozložiť stan. Dostali sme sa do nemilosti miestneho staršinu, ktorý nás, jemne povedané, vyhodil. Nastal preto čas na ústup…

Pasca pre držgrošov

Cestu sme si veľmi nepripravovali a možno aj preto sme sa dopracovali k mestečku Jajce. Myslím, že mnohí o ňom nepočuli. Už z cesty sme videli, že to nebude žiadna Banja Luka. Auto sme zaparkovali priamo v centre a vybrali sa k atrakcii, ktorá má pre Jajce najväčší marketingový potenciál. 

Mestom tečie rieka Vrbas, ktorá sa len pár metrov od mestských hradieb láme do úctyhodných, asi 20-metrových vodopádov. Jajčania musia byť na toto miesto nesmierne hrdí. Vstup na vyhliadku stojí asi štyri eurá. To je na bosenské pomery poriadna pálka!

Pohľad na obrovské masy vody padajúce hneď pred vami stojí za to, no preniesť sa cez pocit, že sme sa nechali chytiť do turistickej pasce, nie je pre držgrošov ako sme my dvaja, vôbec ľahké.

V tridsaťstupňovej horúčave sme príjemnú sprchu pri vodopádoch ocenili. Naše kroky ďalej smerovali k jajčianskej pevnosti. Po ceste si nás všimol jeden z túlavých psov a spoľahlivo, ako vycvičený sprievodca, nás uličkami historického mesta priviedol až do cieľa. Na vstupe sme ukecali predavačku lístkov, ktorej sme rukami nohami vysvetlili, že chceme študentskú zľavu, aj keď tá je len pre miestnu mládež. Angličtinu sme zavrhli a namiesto toho sa s okolím rozprávame radšej yugo-slovensky. Je to väčšia sranda a navyše, ľuďom občas dôjdu nervy (tak ako tejto panej), a vyhovejú nám, aby sa s nami už nemuseli baviť.

Atmosféra celého mesta mala silný nádych minulosti. Zvykli sme si, že v Bosne si treba prestaviť hodinky o dvadsať rokov dozadu, ale tu sme sa cítili ako v stredoveku. Nemyslím to pejoratívne. Kamenné uličky pôsobili komorne a človek ani nemusel príliš zapájať fantáziu, aby vedel, ako Jajce vyzeralo pred stovkami rokov. 

Mesto olympiády

Dostať sa do Sarajeva nebol problém, ale polhodinka šoférovania v hlavnom meste mi zobrala asi dva roky mladosti. Vo dverách nás privítal Emir, majiteľ domu, v ktorom sme sa ubytovali. Veľmi svižne nás uviedol do kontextu Sarajeva. Horlivo sa nás snažil nabudiť na fakultatívne výlety po meste, čím u nás vzbudil podozrenie, že to nehovorí zadarmo. Emir však podotkol dve veľmi užitočné veci. Len pár minút chôdze od nás možno okúsiť sarajevskú lanovku, rovnako ako aj ochutnať produkty pivovaru. 

Keďže bolo skoré popoludnie a my sme už na ceste obedovali tuniakovu konzervu, vybrali sme sa k lanovke. Kúpili sme si lístok a rovno nasadli do takého malého skleníka, ktorý tu volajú kabínka. Vyviezli sme sa na vrchol hory, kde sa v roku 1984 konali zimné olympijské hry. Nie som športový nadšenec a na rozdiel od Šimona si nepamätám dejisko konania všetkých olympiád. Avšak spomínaný rok si zapamätám už navždy. Totiž Bosniaci tento míľnik pripomínajú turistom na každom rohu. Človek by mal dojem, že sa konali včera. 

Našou ďalšou zastávkou bolo známe pútnické miesto Medžugorie. Okrem jedného chrámu, v ktorom sme sa Bohu poďakovali za to, že kostolu zakúpil klimatizáciu, sme totiž nenašli skoro nič. Akurát okolie chrámu „zdobili“ desiatky obchodíkov so suvenírmi zobrazujúcimi všemožné kresťanské idoly. Všimli sme si však aj také, ktoré mali s úprimnou vierou len veľmi málo spoločné. Bez hanby predávali falzifikáty výrobkov známych značiek za blšákové ceny, tváriac sa, že sú to originály…

Čo Google Maps nepozná

Naša cesta smerovala do Čiernej Hory. Malý hraničný priechod nás zdržal asi na hodinu. Prvé kilometre sme uviazli v zápche. Keď v tejto krajine prerábajú cestu, neodstavia počas prác len jeden pruh. Tu vyfrézujú celé kilometre cesty, a potom stavajú. V totálnom prachu sme museli stáť asi hodinu. Počas tejto skúsenosti sme prišli k poznaniu, že Černohorci majú veľa kameniva, kruhových objazdov a hlavne – času.

Zastavili sme sa v meste Nikšič u Šimonovho kamaráta Janka. Prvé dojmy z mestečka boli zmiešané. Ako keby sa tam zastavil čas minimálne tridsať rokov dozadu. Len budovy zostarli, atmosféra nie. Google Maps zrejme toto zákutie sveta príliš dobre nepozná a k Jankovej bráne sme nevedeli vôbec trafiť. Oslovili sme miestneho chlapíka a mali sme šťastie. Janka poznal a spoľahlivo nás odprevadil až pred dvere bytu.

Čiernohorec v USA

Dvadsaťpäťročný Janko je, ako sa ukázalo, pomerne kontroverzná osobnosť. Odmieta pracovať za smiešne peniaze vo svojej domovine, a preto pravidelne cestoval do USA, kde si zarobil na pár mesiacov života doma. Mechanizmus fungoval vynikajúco, až kým ho nevyhostili. Cestoval totiž na turistické víza a imigračnej kontrole prišlo podozrivé, ako si môže raz ročne, na šesť mesiacov dovoliť turistické dobrodružstvá v New Jersey. Na noc ho údajne zavreli do cely, kde prebýval s hrozivo vyzerajúcim černochom a niekoľkými Mexičanmi. Táto skúsenosť ho vraj doviedla k myšlienke napísať rapový album. 

Krajina nás po výjazde z Nikšiča začala naozaj baviť. Jej prírodné bohatstvo je neskutočné. Častokrát sme museli zastaviť, aby som mohol fotografovať. 

Večer sme zakotvili v prímorskom mestečku Bar, kde nás ubytovali Šimonovi známi. Ten pocit, keď sme sa po horúcom dni mohli zvaliť do vlažnej vody Jadranu, bol jednoducho neopísateľný…

(Pokračovanie o týždeň.)

Michaela Luxová, Tomáš Hrivňák