Tancovali sme na zámku, spievali pred bazilikou a pili šampus v záhradách

Neviem prečo, ale Paríž nikdy nebol moja vysnívaná destinácia. Vraví sa ale, že do tohto mesta sa má chodiť s láskou a ja som tej svojej  chcela splniť sen. A tak som mame kúpila predčasný vianočný darček. Mimochodom som zvedavá, čo bude čakať pod stromčekom mňa…

Čo by to bol však za výlet, ak by som so sebou nezobrala aj moju kolegyňu, aj keď tento výraz nemá rada (už roky mi hovorí, že od tohto oslovenia máme ďaleko), a tak teda kamarátku Janku Vargovú. Sme zohratá partia. Ja riešim cestu, ubytovanie, komunikujem po anglicky (teda vybavujem všetko)  a tieto dve ženy zabezpečujú obživu.

Bez rezňov na výlety nechodíme

Kúpili sme si päťdňový autobusový zájazd. Na osobu nás to vyšlo necelých 160 eur. Janke a mame funkcia kuchárok ostala. V autobuse nechýbali rezne a pečené pirohy – veď predsa ísť do cudziny a nezobrať so sebou „rizky“? To by bol hriech. 

Autobusom sme do zahraničia cestovali už veľakrát. Dokonca do Grécka, kde cesta trvala neuveriteľných 36 hodín (lebo sa autobus pokazil v Srbsku).  No tento raz to bolo o niečo horšie. Sedeli sme na zadných sedadlách natlačené na sebe ako sardinky. Janka v strede, vedľa nej akýsi zamilovaný párik, z druhej strany mama a ja na „trestnej lavici“ pri okne. Mala som totiž pokazené sedadlo. Nevadí, prežili sme… Keď sme chceli vidieť mesto lásky, museli sme si čo-to vytrpieť.

Bolo nám aj do plaču

Prvou zastávkou bola slávna katedrála Notre-Dame. Symbol Paríža v posledných rokoch svojou návštevnosťou predbehol Eiffelovku. Určite si však všetci spomínate na ten osudný aprílový deň, keď ju zasiahol požiar.

Pozerali sme teda na ňu cez lešenie a verte mi, že vidieť tento architektonický skvost na vlastné oči bol veľmi emotívny zážitok. Predstavila som si, ako z nej šľahali plamene, ako sa všetci báli, aby nezhorela do tla… Bolo nám do plaču. Musel to byť desivý zážitok a vôbec sa nečudujem, že ihneď po vypuknutí požiaru sa v jej okolí zhromaždili stovky veriacich Parížanov a modlili sa za jej záchranu. Opýtala som sa okoloidúcej Francúzky ako to dnes všetko vníma. Prezradila mi, že pri spomienke na tragédiu sa nie jednému Francúzovi rozbúši srdce. „Paríž, to nie je Eiffelovka či Louvre. Paríž je Notre-Dame. Veď jeho výstavba trvala takmer dve storočia. Je to náš klenot…“

Louvre plný aziatov 

Upršané počasie nám pokazilo prechádzky romantickými uličkami. Okrem toho nás začínal trápiť hlad a my sme švihom zašli do najbližšej reštaurácie. Trojchodový obed za necelých 13 eur? No, nekúp to. Mušle, typická francúzska cibuľová polievka, lahodný stejk a fľaša francúzskeho vína nás natoľko vzpružili, že sme zatúžili po kultúre.

Mimochodom, Parížania sú nesmierne elegantní ľudia s baretkami a vždy sa zdravia zásadne po francúzsky. S angličtinou sme síce ani raz nemali problém, príslušníka každého národa však poteší, ak ovládate aspoň pár slov z jeho jazyka.

Monumentálny, famózny Louvre. Áno, presne taký je. Aj kontroverzná sklenená pyramída, ktorá slúži ako hlavný vchod. Mnohí Parížania s jej výstavbou neboli spokojní, ale mne sa páčila. Akoby múzeum stúpalo z podzemia k nebu, celé to pôsobí priam nadpozemsky. Samozrejme, chceli sme vidieť preslávenú Monu Lisu od Leonarda da Vinciho. 

Ten obraz je fakt malý, presne taký, ako sa o ňom všade píše. Tajomná identita zobrazenej ženy však v človeku vzbudzuje pocit, že vás v kuse sleduje. No, „sledovala“ najmä turistov z Ázie. Tí, boli všade. Chvíľami som si myslela, že nie som vo Francúzsku, ale niekde v Číne alebo Japonsku. Ázijci mali fotenie pred obrazom dokonale zorganizované. Jeden fotil, druhý sa usmieval. Potom tretí sfotil toho čo sa usmieval s tým, čo fotil a štvrtý zas všetkých troch spolu. Japončíci to jednoducho vedia… 

Železná dáma prekvapila

Druhý deň nám opäť znepríjemnilo počasie, ale nemohli sme predsa čakať, že koncom novembra bude piecť slnko…  Obliekli sme si pršiplášte a hor sa na Eiffelovu vežu.

Bolo to prekvapenie dňa. Železná dáma je obrovská a vyzerá dokonale. Keď som si uvedomila, že aká som pri nej maličká, zabudla som aj na hustý dážď a túžila som sa vyštverať na najvyššie poschodie. Samozrejme, výťahom. Počas toho, ako sme stúpali, som si predstavovala, že si na jej vrchole dám pohár šampanského a zaspievam si známu pieseň Aux Champs-Elysées (ó šanzelizé). Nič z toho sa nakoniec nekonalo. Deci stojí 14 eur – len ak by ste náhodou mali rovnaký „skvelý“ nápad ako ja. 

Bazilika Sacré-Cour

„Ó šanzelizé“ som si však zaspievala nakoniec pri bazilike Sacré-Cour (Chrám najsvätejšieho Ježišovho srdca) v štvrti Montmartre. Potužená nápojom v plastovej fľaši, ktorú sme si priniesli zo Slovenska, som na plné pľúca spustila… Podľa mňa, ak by bolo slnečno dostanem aj nejaké to euro do čiapky, ale všetci sa na mňa nejako mračili. Žeby kvôli dažďu? 

Ale vráťme sa k bazilike. Vďaka svojej polohe je najvyšším bodom Paríža. Ste typ, ktorý miluje výhľady? Tak ten stojí za to. Mňa veľmi kostoly a baziliky nelákajú, pre mňa sú všetky rovnaké. V Sacré-Cour som však zostala zaskočená. Už ste niekedy videli, že za sviečku v kostole sa dá platiť platobnou kartou? Ak nie, tak tam sa to dá. Minimálna cena je päť eur…

Večer sme nakúpili suveníry, hlavne malé Eiffelovky za 50 centov, a deň sme zakončili plavbou po rieke Seina.

Šampanské v záhradách Versailles

Posledný deň sme mali program jasný. Byť v Paríži a nenavštíviť zámok Versailles? Nikdy by som si to neodpustila. Keďže som sa sna o šampanskom, alebo skôr o šumivom či sekte, na netradičnom mieste nechcela vzdať, rozhodla som sa, že ho do Versailles prepašujem. Viem, hlúpy nápad, ktorý sa mohol skončiť škandálom. Ale, riskla som to. Keď sa už môj ruksak s fľašou približoval ku skeneru, začala som sa na kontrolóra usmievať a myslím, že som naňho aj žmurkla. Zabralo to! Usmial sa na mňa, tašku neregistroval a k otvoreniu nášho šumivého bol už len krôčik…

Zámok Versailles je prenádherný. Janka s mamou si na prehliadku zobrali odposluchy s poľštinou. Angličtina nie je ich silná stránka a predsa poľština je slovanský jazyk, ktorému sa dá rozumieť. Ocitli sme sa v Zrkadlovej sále, ktorú dal vystavať Ľudovít XIV., známy ako kráľ Slnko. Organizovali v nich bály a, pochopiteľne, aj my sme si v tomto prepychu dýchajúcom históriou museli zatancovať. Medzi turistami z Ázie sme si dali jeden valčík a vybrali sa do záhrad. 

Konečne nadišiel čas na čašu šampusu. Bola som v takom strese, že fľašu som otvárala nekonečne dlhé dve minúty. Ale, stálo to za to… 
Paríž, mesto lásky, kontrastov, emócií, elegantných Parížanov a Parížaniek. Nebyť zlého počasie určite by sme si ho užili viac. Nič to však nemení na tom, že sa tam raz môžeme vrátiť. Myslím, že je to mesto, ktoré som podcenila. Pri žiadnom inom to už neurobím. Sľubujem. 

Tak čo, vyberiete sa tam napríklad na vianočné trhy?