Z Albánska utiekli, v Macedónsku sa kochali a v Srbsku im bolo smutno

Po Chorvátskom dobrodružstve, o ktorom sme písali minulý týždeň, konečne nadišiel čas na more. Na čiernohorskej pláži sme si zaplatili poplatok za ležadlá a postupne sme sa hádzali do vody. Na Balkán sme sa však neprišili kúpať, ale objavovať…

Smerom do Tirany (hlavné mesto Albánska) sme stáli v zápche asi päť hodín. Spaľujúce slnko zohrievalo karosériu auta ako konzervu a my sme ťažko trpeli.

Mimochodom, Albánci očividne prechádzajú autoškolou iba náhodne. Pruhy, zákaz predbiehania, či pustenie sanitky na miesto havárie im vôbec nič nehovorí. Nadávali sme ako choré vrany a bojovali so smädom. Miestni popri ceste predávali šteniatka a malé králiky. Melóny by však v tej horúčave možno trpeli menej. 

Po hodinách všemožných kombinácií slovenských vybraných slov sme konečne dorazili do hlavného mesta. Šimon po šoférovaní v Albánsku prechádzal vlnou post traumatického šoku a z Tirany nechcel vidieť ani centimeter. Čo si budeme navrávať, poobedie strávené v pojazdnej mikrovlnke zanechalo jazvy aj na mojej duševnej pohode… 

Centrum ponúkalo len málo nadšenia. Jedna mešita a samé kaviarne. Stred mesta okupuje zopár výškových budov a obchodov, no miestnym to neprekážalo, aby si na každom kroku vychutnávali rannú kávu. Na rozdiel od architektúry oku poslúžil pohľad na ľudí. Neviem ako, ale každý vyzeral, akoby mal život pohromade.

Výlet v Albánsku by som charakterizoval niekoľkými slovami. Neznesiteľné teplo, odpadky a arogantní vodiči. Ponáhľali sme sa z krajiny tak rýchlo, že sme nekúpili ani jednu magnetku a už okolo obeda sme dorazili na macedónsku stranu jazera Ochrid. 

Odpadky, odpadky, všade odpadky

Prešli sme sa okolo starodávnych hradieb mesta, ktoré svojim usporiadaním pripomínali antické Grécko. Tesné uličky nás doviedli až k miestnemu hradu. Zostali sme však sklamaní, pretože za bránu sa nebolo možné dostať. Hlad po unikátnom výhľade na mesto nás hnal obísť majestátnu pevnosť, avšak márne. Čakali na nás len všadeprítomné odpadky. Človek by si povedal, že sme si už zvykli, ale my nie. 

Predtým, ako sme si v pekárni kúpili čerstvé pečivo na raňajky, sme sa zastavili v historickom amfiteátri. Staroveká stavba ponúkala vyše tisíc miest na sedenie pre fanúšikov antickej drámy. Zamýšľali sme sa nad akustikou divadla. Od myšlienok sme prešli k činom. Do pár sekúnd stál na pódiu veľvyslanec kultúrneho domu z Hornej Vsi Šimon a zvuková skúška mohla začať. Najprv hovoril nahlas, postupne prešiel do šepotu. Ja, sediaci v najvyššom rade, som počul každé slovo. Neuveriteľné!

Dve opravy zadarmo

Po káve sme vyrazili na cestu do hlavného mesta Macedónska, aby sme sa náhodou nenudili, začalo sa nám kaziť auto. Predsa len sme už najazdili vyše jeden a pol tisíc kilometrov. Zastavili sme sa na pocestnej pumpe, kde nám pumpár odmeral napätie v batérii a čosi montoval v motore. Povedal, že je vybavené a bezplatne nás poslal preč. 

Jeho šarm v nás ostane naveky, avšak oprava vydržala len pár minút. Neostávalo nič iné, ako zastaviť v naozajstnom servise. Tak ako jeho kolega predtým, aj tento opravár voľačo nastavoval, voľačo zalepil a poslal nás kade ľahšie. Macedónska pohostinnosť nás ohromila, pretože ani tento mechanik od nás nechcel ani dinár. Auto dokonca reálne fungovalo až do rána. 

Alexander Veľký je všade

Poobedie sme strávili v Skopje. Zarazilo nás, koľko pozornosti venujú Macedónci bývalému komunistickému prezidentovi Juhoslávie Titovi. Okrem toho, že sme objavili jeho bustu, tak sme našli aj jeho zlatú podobizeň v životnej veľkosti. 

Ďalšou tematickou dominantou bola Matka Tereza, ktorú tu volajú Majka Tereza. Venovali jej nielen názov diaľnice a nemocnice, ale aj obrovskú spomienkovú budovu. Tretím velikánom macedónskej národnej hrdosti je Alexander Veľký, známy tiež ako Alexander Macedónsky. Jeho sochy tu číhajú na každom rohu.

Ráno na ceste do Belehradu vyzeralo všetko idylicky, ale po pár kilometroch sa červená kontrolka akumulátora rozsvietila znova. Neostávalo nám nič iné, ako poslať auto k doktorovi v Belehrade. Oznámili nám, že oprava budem stáť do sto eur…

Z kufra auta som vyložil nejaké jedlo a konzervy fazule som posadil do ruksaku hneď vedľa objektívov. Vyrazil som do mesta po vlastných. Mám síce v telefóne uložené mapy, no nevedel som nájsť centrum mesta. Blúdil som a blúdil, až kým som nezbadal dvere hotela.

Okamžite som si spomenul na radu môjho otca, ktorú mi dal pri mojich prvých cestách. Hotely majú mapy! Slečna na recepcii neváhala a za sekundu mi jednu podarovala aj s dokreslenými šípkami, kade mám ísť. 

Mrakodrapy alebo bloky?

Pomaly, ale isto som sa dopracoval k ústavnému súdu a parlamentu. Postupne som sa prešiel aj Belehradskou pevnosťou a kochal sa výhľadom z nej. Na hrade mali aj múzeum stredovekých mučiacich nástrojov a ja som sa zamýšľal, či tam majú aj skúškové obdobie…

Nasledujúce ráno sa mi vstávalo ťažko, ale musel som sa donútiť. Mal som veľké plány. Mojou úlohou bolo prejsť pešo od bytu až do Nového Belehradu, ktorý je plný architektúry z čias komunizmu.

Po tom, čo som deň predtým nachodil dvadsaťsedem kilometrov, boli moje nohy ako z kameňa. Nový Belehrad ma privítal sklenenými budovami a ja som sa na sekundu zahriakol, že som azda na zlom mieste. Opak bol pravdou, stačilo sa infiltrovať hlbšie do štruktúry sídliska a obrovské bytovky boli všade naokolo. 

Dokráčal som k trojici budov, ktoré by mohli byť pokojne aj mrakodrapmi. Bolo mi aj trochu smutno. Niežeby som sa cítil nejako povýšenecky a ľutoval miestnych, veď v podobnom prostredí som na Sídlisku Ťahanovce vyrastal aj ja. No napriek zaľudnenosti, všetko pôsobilo tak nejako opustene. Naozaj, niekedy som si musel pripomínať, že tu ľudia naozaj žijú a nenachádzam sa v Černobyle.

Konečne som sa doterigal k hlavnej atrakcii. Zastal som tesne pred budovou a hľadel do výšky, nechcelo sa mi veriť, že toto je skutočnosť. Pohľad na Genex tower mi pripadal ako z béčkového apokalyptického hororu. Táto stavba môže slúžiť na hocičo. Od sídla gestapa po vesmírnu loď. Druhá vlna šoku prišla po uvedomení, že tu naozaj ľudia bývajú. Výhľad musia mať neskutočný, to sa musí nechať. 

Michaela Luxová, Tomáš Hrivňák