Košičan maľoval Františka Jozefa I. aj cisárovnú Sissi

Leopold Horovitz sa narodil 2. februára 1838 v rodine malého obchodníka s vínom, ktorý pracoval pre grófa Dessewffyho, v dome na Dominikánskom námestí (dnes č. 25) v Košiciach. Neskôr ho zapísali do matriky v Rozhanovciach, kde jeho rodičia bývali. Mal viac ako 11 súrodencov, dodnes nikto nevie presne určiť, koľko ich bolo. Bez vzorov, bez popudov zvonku hnala malého chlapca neznáma túžba ku kresleniu. Svoj prvý „ateliér“ našiel na čerstvo obielených múroch domov na dnešnej Šrobárovej ulici…

Po sto rokoch od jeho narodenia, v roku 1938, sa v Košickom múzeu uskutočnila výstava diel tohto výnimočného umelca. Základom kreslenia a maľby sa učil v našom meste u Imricha Emanuela Rotha a pravdepodobne aj u Vojtecha Klimkoviča. 

Chcel byť maliarom

V katalógu z prvej košickej výstavy jeho syn Armin píše: „Keď si raz ako sedemročný postavil stoličku na stôl, aby vo svojej dobrosrdečnosti pustil na slobodu v klietke uväzneného kanárika, spadol a zlomil si ručičku. Nie fyzická, ale duševná bolesť to bola, ktorá vyvolala plač, v ktorom si uľavil zúfalým výkrikom: Teraz už nemôžem byť maliarom…“ Napriek tomu sa ním stal, pretože jednoducho musel. Emanuel Roth pochopil, že schopnému žiakovi už nič viac nemôže dať, ale vycítil silné nadanie mladého chlapca. Len čo mal za sebou strednú školu, počúvol rady svojho starého učiteľa kreslenia a šiel sa učiť na akadémiu. Rozhodnutie pustiť syna z malého, vtedy tichého mestečka, do ďalekej cudziny, nebolo pre starostlivých rodičov jednoduché. Do Viedne odišiel ako 19-ročný. To bol začiatok jeho cesty.

Život vo Viedni a Varšave

Vo Viedni pod vedením prof. Wurzingra Leopold študuje Rembrandta a veľa maľuje. „Obraz s názvom Drotár priniesol 20-ročnému umelcovi prvý veľký úspech. Uznali ho za majstrovské dielo a na základe toho získal aj študijné štipendium do Paríža, kde bol desať plodných rokov,“ uvádza v katalógu jeho syn.

Pred vypuknutím francúzsko-nemeckej vojny odišiel maliar v roku 1859 do Varšavy. Tam sa zamiloval do dcéry veľkoobchodníka, ktorý ho však za zaťa nechcel.

Vo Varšave sa nakoniec predsa len oženil a usadil na ďalších dvadsať rokov. Medzitým pobudol päť rokov v Paríži. Stretol sa tam s veľkým ohlasom nielen ako portrétista ale aj ako maliar žánrových námetov v parížskom duchu. Jedným z najznámejších diel z tých čias je obraz Malá koketka z roku 1868, ktorý bol vystavený aj na parížskom Salóne. Jeho prvé dielo so židovským námetom bolo z prostredia malej modlitebne Tisa beAv (9. deň mesiaca Av, židovský sviatok z roku 1870). Tento obraz sa neskôr spomína pod názvom Posledné dni skazy Jeruzalema. 

Uznávaný portrétista

Vďaka lukratívnym objednávkam z kruhov bohatých mešťanov a hlavne aristokracie sa Horovitz stal zakrátko známym a uznávaným portrétistom nielen vo Varšave, ale aj v Budapešti, Viedni, Mníchove či v Berlíne. Jeho portréty z tohto obdobia sú mimoriadne precízne. Zvýšený dôraz kládol na dôkladné vypracovanie partií tváre a rúk portrétovanej osoby, ako aj rôznych symbolov moci a postavenia v prípade pánov, či dekoratívnych doplnkov pri ženských portrétoch. 

Z vďaky národu

Čo ho tak pútalo k Varšave? Bola to aj láska k jeho žene Róze London, ktorá mu porodila päť detí a ktorá s nesmiernym patriotizmom lipla na svojej vlasti. Práve vďaka tomu zachytil s neobyčajnou intuíciou podobu básnika-hrdinu Adama Mickiewicza tak veľkolepo, že týmto darom (obraz bol umiestnený v Národnom múzeu v Rapperswyle) umelec vyjadril najušľachtilejším spôsobom svoju vďaku poľskému národu. V Budapešti potom vznikajú portréty Móra Jókaia (1888), Ferencza Pulszkého (1890) a Kolomana Tiszu (1894). Maliara ale priťahuje Viedeň ako staré, kultúrne bohaté umelecké centrum. Začiatkom 90. rokov sa vracia zrelý a slávny práve tam, kde kedysi prišiel z Košíc ako mladý, neistý a chudobný študentík. Náklonnosť Rakúšanov si získava hlavne portrétom Johanna Straussa ml. (1896). 

Cisárska rodina

K vyvrcholeniu Horovitzových ambícií však došlo až v roku 1893, keď sa na pozvanie cisára Františka Jozefa I. natrvalo usadil vo Viedni. Tam portrétoval cisársku rodinu, exkluzívnu spoločnosť cisárskeho dvora a spoločenskú smotánku. Samotného cisára Franza Jozefa I. portrétoval viackrát a na jeho žiadosť vypracoval aj viacero podobizní tragicky zosnulej cisárovnej Alžbety – Sissi. V dobovej tlači sa spomína, že publikum prijímalo jeho portréty mŕtvej cisárovnej s nadmieru pozitívnym ohlasom. Horovitz ju maľoval v cisárskom paláci, pod dozorom samotného cisára. 

Posledné diela

Napriek pokročilému veku, chorobe a vojne majster pracoval ticho a neúmorne ďalej vo svojom ateliéri. Nádherný portrét ‚v bielom‘ jeho najmladšej dcéry či jeho vlastná podobizeň spadajú do posledných desiatich rokov jeho tvorivosti. Ušľachtilý portrét barónky Pacher von Theinburg bol jeho labuťou piesňou. Po dokončení tohoto krásneho diela už nevzal štetec do svojich rúk a 16. novembra 1917 zomrel.

Zo života Leopolda Horovitza 

• Ako 19-ročný získal cenu na Viedenskej akadémie
• Za obraz Posledné dni skazy Jeruzalema dostal ocenenie na svetovej výstave vo Viedni v roku 1873
• Podobizeň cisára Františka Jozefa I. namaľoval trikrát, za čo dostal aj vyznamenanie III. stupňa železného kríža
• V roku 1902 naposledy za svojho života vystavoval svoje obrazy v Košiciach
• S Košicami udržiaval styky aj po smrti matky v roku 1904, hlavne so sestrou Žofiou Hennefeld, ktorej potomkovia bývali v Halmiho dvore na Hlavnej ulici
• Zatiaľ posledná výstava bola v Košiciach v roku 1938

reprofoto: archív Slovenská národná galéria