Miško Hamrák zomrel, lebo bol dobre vychovaný

Katarína Rubinová mala v auguste 1968, keď jej okupační vojaci zabili brata Miška Hamráka, takmer 10 rokov. Udalosti, ktoré poznamenali celý jej ďalší život, si veľmi živo pamätá dodnes.

Keď sa strhla 21. augusta 1968 na Hlavnej ulici streľba, bola vtedy malá Katka na Terase u svojej tety. Boli totiž prázdniny a jej mama bola v práci vo vtedajšom Poľnohospodárskom projektovom ústave. 

„Pamätám si, že mama zavolala, aby som hneď prišla k nej do práce. Tak som šla na električku. Zháňala aj Miška, ale vo Východoslovenských železiarňach jej povedali, že všetkých učňov, ktorí sú u nich na praxi, poslali domov. Aj my sme potom šli domov na Lomenú ulicu. Mama obvolala všetkých Miškových kamarátov, susedov a známych, či ho nevideli. Potom sa už nedalo nikam dovolať, tak ma vzala za ruku a šli sme Miška hľadať,“ spomína na osudný deň.

Najprv ich cesta viedla do Železničnej nemocnice, ale potom niekto povedal, že ak sa niečo stalo, tak bude vo Vojenskej nemocnici. Keďže vtedy platil zákaz vychádzania na ulicu, doslova sa k budove nemocnice od strachu na posledných úsekoch preplazili. 

„Mamka len čupela, zabúchala na bránu. Otvorilo sa okienko, že kto sme, čo sme. Mama povedala, že je Hamráková a či u nich nie je jej syn. Brána sa otvorila, vošli sme dovnútra. Keď sa brána zatvárala, niekto povedal – Áno, je tu, ale je mŕtvy. V tom momente sa mama zrútila, začala kričať, že ho chce vidieť. To jej nedovolili, dali jej nejakú injekciu na upokojenie. Možno niečo dali aj mne, lebo si vôbec nepamätám, ako sme sa dostali domov. Pamätám len, že už sme doma a bolo tam veľa príbuzných, ktorí už vedeli, čo sa stalo.“

Roky prenasledovania

To bol okamih, keď malá Katka prišla o rodinu. Rodičia sa rozviedli v roku 1967, otec o dva roky neskôr s novou manželkou emigroval do Kanady. A mama sa z úderu osudu nikdy nespamätala. Prispel k tomu aj vtedajší režim. 

„Úplne sa nervovo zrútila. Snažila sa normálne žiť, ale nešlo to. Každé vypočúvanie na polícii si odležala na psychiatrii, kde na nej vraj robili pokusy, dávali jej elektrické šoky. Každý mesiac musela chodiť na pohovor na políciu. Začali sa aj razie. Predstavte si, že sedíte poobede doma a pijete kávu. Z ničoho nič vám niekto vykopne dvere, dnu sa vrútia štyria chlapi a začnú všetko prehľadávať, rozhadzujú veci po zemi. Potom odídu a všetko nechajú tak. A to sa stalo aspoň päťdesiatkrát! Hrozné bolo aj to, že nám nedovolili na Miškove narodeniny zapáliť sviečku na jeho hrobe. Mama sa potom druhýkrát vydala, ale manžel ju doviedol k alkoholu. V decembri 1979 si napokon sama siahla na život,“ hovorí žena, ktorej ako politicky nespoľahlivej dovolili komunisti skončiť len dvojročný odbor na strednej zdravotníckej škole. 

Šikovný mladík

Ani nezlomnú ženu osud nešetril. S manželom z Bosny a Hercegoviny, s ktorým sa zoznámila ešte v Košiciach, kde robil v železiarňach, a dvoma deťmi prežila v deväťdesiatych rokoch vojnu na Balkáne. Neskôr prekonala rakovinu. Nič ju však nezlomilo. Na svojho brata Miška spomína stále s láskou. 

„Miško sa o politiku nestaral. Bol fešák, hral na gitare. Či mal nejakú priateľku, to neviem, so mnou ako deckom sa o tom nikdy nebavil, ale neprekvapilo by ma to. A bol veľmi šikovný. Pamätám sa, že pre jednu vináreň robil obrazy z drôtu, ktorý ohýbal a letoval. Peniaze za to dostala mamka až po jeho pohrebe. Pre celú rodinu vyrábal  napríklad svietniky. Bavilo ho to. Dnes už z toho nemám vôbec nič,“ s trpkosťou v hlase konštatuje Katarína Rubinová.

Žiada satisfakciu

Po matkinej smrti totiž byt s celým zariadením, rovnako ako chatu s veľkou záhradou na Pereši, zhabal vtedajší štát. Po 50 rokoch, keď už v duši odpustila všetkým, ktorí zavinili jej pohnutý osud, si však povedala, že chce, aby jej niečo po rodičoch zostalo. „Žiadam od štátu satisfakciu za to všetko, čo mi vzali. Ak mi to vzal tamten štát, ktorý nebol v poriadku, tak nech mi niečo z toho vráti tento štát, ktorý už je v poriadku,“ hovorí žena, ktorej život osudovo ovplyvnil vpád „spriatelených“ armád.

Pravdu sa dozvedeli po niekoľkých mesiacoch

Nešťastná Miškova matka mesiace pátrala po tom, ako a prečo jej syn zahynul. Pravda si ju vyhľadala však sama. Miškova sestra Katarína si pamätá, ako u nich po niekoľkých mesiacoch zazvonil zvonček. Mama šla otvoriť a na chodbe stála staršia žena. Povedala, že je to jej vina, že Miško zahynul, vraj zomrel preto, lebo ho zle vychovala…

Pre skormútenú matku to bol obrovský šok, ale neznáma žena ju hneď ukľudňovala, aby si sadla, že všetko vysvetlí. Rozpovedala, že bola pri tom, keď sa začalo na Hlavnej ulici strieľať. Brána na Tuzexe bola otvorená, tak sa tam všetci rozbehli. „Váš syn ako vzorne vychovaný chlapec sa zastavil a mňa pustil dopredu. A vtedy dostal ranu do chrbta. Keby mňa nepustil dopredu, tak on žije a ja som mŕtva,“ povedala zdrvenej matke. 

Čítajte aj: 

• Stretnutie Dubčeka s Brežnevom tajne natočil Laco Šidelský
• Historici našli neznáme obete okupácie. Sú medzi nimi aj Košičania
• Aj v Košiciach si pripomenieme okupáciu 1968