Zbúraný plot spustil lavínu odporu

Kruté prebudenie zažil o polnoci z 20. na 21. augusta 1968 bývalý fotoreportér denníka Východoslovenské noviny Róbert Berenhaut. Kamarát mu volal, že z balkóna vidí tanky. Najbližšie dni potom fotografoval dramatické dianie v uliciach mesta. Dodnes ho mrzí strata nielen väčšiny fotografií, ale aj negatívov.

Telefonát od kamaráta, ktorý býval na Terase na 10. poschodí, Róberta Berenhauta okamžite prebudil. „Volal mi, že smerom od Košickej Novej Vsi vidí nákladné autá aj tanky. Okamžite som telefonoval šéfredaktorovi, ktorý už o tom vedel. Povedal, aby som išiel spať a ráno v redakcii budeme uvažovať, ako ďalej,“ spomína si na prvé minúty vpádu sovietskych vojsk do Košíc.

Okupáciu fotil z budúceho Slovanu

Redakcia Východoslovenských novín sídlila v priestoroch Východoslovenských tlačiarní. Ráno bolo v redakcii len niekoľko kolegov. „Zrazu sa v redakcii objavili sovietski vojaci so samopalmi. Oni totiž dostali za úlohu obsadiť strategické podniky, ale aj letisko, stanicu, rozhlas a prišli aj k nám. U nás bol dôstojník Zoltán Zoltanovič Komjaty. Opýtal som sa ho len tak, či vie po maďarsky. Prekvapilo ho to, no prikývol, že tento jazyk ovláda, ba dokonca aj slovenčinu. Svoju prítomnosť bránil tým, že dostal rozkaz, ktorý musí plniť,“ hovorí pamätník okupácie Československa. 

Asi troch ľudí z redakcie vrátane šéfredaktora okamžite zavolali na Krajský výbor Komunistickej strany Československa na poradu. Nikto vtedy nevedel, čo robiť, no približne po hodine poslali Berenhauta s redaktorom Vladimírom Kalytčukom nafotiť, čo sa deje v uliciach mesta.

„Museli sme to urobiť rýchlo, mali sme málo času. Tak sme išli k vtedy ešte rozostavanému hotelu Slovan. Prišli sme na stavenisko, kde sa nás strážnik opýtal, čo tam chceme, no potom nás pustil. Vyšli sme na poschodie, vybalil som si veci a fotografoval. Potom nastal pod nami veľký rámus, pretože jedno nákladné auto alebo tank narazilo do plota, ktorý sa zrútil,“ uvádza Berenhaut.

Fotoaparát ako zbraň

Zbúraný plot bol signálom pre ľudí, ktorí tam stáli. Zobrali do rúk tehly a začali ich hádzať na nákladné autá, naložené vojakmi so samopalmi. Redaktor sa fotografa opýtal, či to už má nafotené. Potom povedal, aby rýchlo odtiaľ odišli. 

„Mal som fotoaparát s teleobjektívom, a tak veľmi na mňa pozerali z tých nákladných áut. Ukazoval som im preto, že to je fotoaparát a nie protipancierová zbraň,“ trpko sa usmieva pri spomienke fotoreportér. 

„Po návrate som vyvolal film. Začali sme robiť noviny, ktoré chcel okamžite dôstojník vidieť, no ešte neboli hotové. Keď ale videl časť, tak konštatoval, že tu nie je žiadna kontrarevolúcia, ako im to povedali,“ hovorí Berenhaut a dodáva: „Mnohí vojaci ani nevedeli, kde sú. Stáli pred hranicami dva až tri dni, prišli nevyspatí, hladní a smädní. Boli to 18-roční chlapci, ktorí jednoducho dostali rozkaz a museli ísť…“

Fotografie aj negatívy nadobro zmizli

Tlačiarne potom obsadila aj kontrarozviedka. Vedľa budovy, v ktorej bola aj redakcia, „zaparkovali“ tanky. „Zablúdili, pretože ľudia otáčali smerové tabule, a tak jazdili krížom-krážom,“ zasmeje sa fotograf.

Berenhaut urobil fotografie a v redakcii sa jeho kolegovia rozhodovali, ako a o čom by sa malo písať, aby sa neurazila jedna či druhá strana. „Urobil som fotografie, no niekto potom chodil po redakcii a postupne zmizli. Dokonca aj negatívy sa stratili. Teraz by sa zišli,“ mrzí Berenhauta. 

S guľkou v hlave

Fotografovať už večer nešiel, vtedy sa to nedalo, pretože platil zákaz vychádzať na ulicu. Jeho kolega Igor Kováč, fotograf Technického múzea, chcel všetko zdokumentovať, a tak sa napriek tomu vybral do ulíc. Musel použiť blesk, vtom odkiaľsi priletela strela, ktorá ho trafila do hlavy. 

„Potom odpadol a na nič sa už nepamätal. V hlave mal dieru po guľke, do ktorej by sa zmestil prst. Potom ho operovali v Hradci Králové. Zranenie ho odsúdilo na život na invalidnom vozíku,“ hovorí fotograf. 

Na druhý deň vyšli noviny, no kolegovia sa rozhodli, že pôjdu do ilegality, aby neboli pod kontrolou dôstojníka. Vtedy mali redakcie aj viaceré podniky, kde sa dalo pracovať. Berenhaut pri vydaní nebol, pretože fotografoval. „Časť novín vyšla bez fotografií, aj keď som ich mal. Pýtal som sa, prečo mi ich nezaradili, pýtal som sa, kde sú. A oni mi povedali, že na mňa zabudli…,“ konštatuje fotograf. 

(HKL, ŠIC)

Noviny vyšli s bielymi miestami

Na jednu nočnú službu v tlačiarni vo Východoslovenských novinách si bývalý novinár a spisovateľ Jozef Hrubovčák spomína aj po 50 rokoch. Keď svojím podpisom v noci z 20. na 21. augusta 1968 odobril vydanie ďalšieho čísla novín, netušil, že ráno bude vyzerať inak. 

„Išiel som peši z košických tlačiarní na košickú železničnú stanicu. Nasadol som do vlaku, bol som uťahaný ako kôň, tak som zaspal. Zobudil som sa v Hencovciach vo vranovskom okrese. Pozerám sa, čo sa to deje, cesta zaplnená, tanky, delá, poľné kuchyne, nákladiakov kopa, bolo to niečo strašné,“ povedal Hrubovčák. 

Vedľa stojaceho muža sa opýtal, čo sa deje, ten mu odpovedal, že prišli Rusi – vraj ochrániť Slovákov pred kapitalizmom. „Myslím si, pánabeka, čo sa to mohlo udiať v republike, nič také som nedostal, aby sme to dali do novín,“ opísal Hrubovčák. 

Ako uviedol, v tom čase sa organizovali aj demonštrácie a správy o nich zverejňovali vo Východoslovenských novinách. „Do redakcie nám nasadili ruských cenzorov, ktorí nám toto všetko kontrolovali a mnohé články neodporúčali zverejňovať, lebo boli protiruské,“ uviedol s tým, že v jednom čísle zostali v novinách nevyplnené miesta. „Myslím, že to bolo 30. augusta, to bolo prvýkrát, že nepustili články a už ich bolo treba dávať do rotačky, nič sa nedalo robiť, vytlačili sa noviny s bielymi miestami,“ vysvetlil. 

Hrubovčák pripomenul, že cenzori už chodili do redakcie častejšie a protestovali proti viacerým článkom, preto Východoslovenské noviny tlačili tajne v okresných mestách a distribuovali ich zadarmo. „Slobodne sa mohlo písať, ale potom ľudia za to pykali,“ povedal s tým, že sám mal problém za zverejnený článok napísaný jeho nadriadeným, ktorého zaň vylúčili z KSS a preradili na nižšiu hospodársku hodnosť. „Vrátil sa z rekreácie z Juhoslávie a opísal pocity Juhoslovana, ako mu delá mierili na jeho byt. Vytýkali mi to, lebo ja som bol zodpovedný za to, čo pôjde do tlače, ale čo som mal robiť, bol to môj šéf,“ dodal. 

Hrubovčák bol kritizovaný za zverejnenie negatívnych ohlasov na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do vtedajšieho Československa. Ako novinár bol neskôr rehabilitovaný. 

(TASR, SEN)

Čítajte aj: 

• Aj v Košiciach boli protesty proti okupácii spojené s hokejom
• Spomínali na okupáciu
• Miško Hamrák zomrel, lebo bol dobre vychovaný
• Stretnutie Dubčeka s Brežnevom tajne natočil Laco Šidelský
• Historici našli neznáme obete okupácie. Sú medzi nimi aj Košičania
• Aj v Košiciach si pripomenieme okupáciu 1968
• August 1968 nemal v Košiciach len hrdinské príbehy