Davy Košičanov zmobilizovali lídri z radov študentov

Hlavnými nositeľmi revolúcie v Novembri 1989 boli študenti vysokých škôl. Nebáli sa prehovoriť, nahlas pomenovať problémy, ktoré trápili ľudí v minulom režime, vyjsť do ulíc a mobilizovať tých, ktorým odvaha chýbala. O tom, čo sa v Novembri ´89 dialo v školách, ako to prežívali a ako Nežnú revolúciu vnímajú s odstupom času, sme sa porozprávali s vtedajšími študentskými lídrami.

Jedným z hlavných študentských lídrov v Košiciach bol Pavol Cacara. Študent štvrtého ročníka Elektrotechnickej fakulty Vysokej školy technickej (VŠT) bol predsedom štrajkového výboru vysokoškolákov.

„Až do 20. novembra sa nedialo nič. Že sa niečo deje, som zistil až v pondelok 20. novembra večer od kamarátov. Dozvedel som sa, že vraj štrajkujeme, čomu som však nechcel veriť. Zdalo sa mi to dosť nereálne,“ popísal dianie prvých dní Cacara. Ako sám hovorí, ešte 17. novembra by si nevedel predstaviť, že nastane totálna zmena, že padne komunizmus, že sa to udeje tak rýchlo.

So SZM na čele

„Večer 21. novembra 1989 som šiel na internát, kde bolo prvé stretnutie štrajkového výboru so študentmi, kde som s hrôzou zistil, že ho vedú vtedajší funkcionári fakultnej organizácie Socialistického zväzu mládeže. Počas mítingu mi to nedalo, a musel som reagovať na zopár vecí, ktoré tam prezentovali. Chystali sa štrajkovať za nejaké väčšie izby na internátoch, na čo som povedal, že za to teda štrajkovať nebudeme,“ spomína Paľo Cacara. Míting skončil tým, že ho zvolili za šéfa štrajkového výboru a dovtedajší výbor bol odvolaný. 

Všetko podľa neho vtedy prebiehalo veľmi rýchlo a neexistoval žiadny plán. Najprv sa snažili zorganizovať a dať tomu nejakú legitimitu. Prvý tzv. tichý pochod zorganizovali 22. novembra, keď len prešli terajšou Hlavnou ulicou a rozišli sa. Na druhý deň sa pochod mestom zopakoval „Ten už nebol tichý a bol už aj s nejakým heslami. Mali sme už tribúnu a takto to pokračovalo ďalšie dni,“ dodal Cacara. Mítingov sa podľa neho zúčastňovalo čoraz viac ľudí. 

Generálny štrajk

„My sme sa hlavne snažili, aby sa mítingy odohrali bez akýchkoľvek incidentov alebo provokácií. Celé to vyústilo v pondelok, keď bol vyhlásený generálny štrajk, kde prišla polovica mesta.“ 

Podľa Cacaru bolo hlavnou úlohou študentov zmobilizovať obyvateľov. „Najprv sme však museli zmobilizovať samých seba. Išlo o to, zistiť, či sa aj východ Slovenska pripojí k protestom,“ dodal. Študenti podľa Cacaru zohrali hlavnú úlohu najmä v prvých dňoch, keď vyrábali a rozdávali letáky a motivovali ľudí, aby vyšli do ulíc.

Najsilnejším zážitkom bol pre Pavla Cacaru generálny štrajk 27. novembra, keď bolo mesto plné ľudí. „Vtedy už bolo jasné, že taká masa ľudí sa už nedá zastaviť, prehliadnuť či ignorovať,“ zaspomínal na najväčšiu demonštráciu.  

Žiadali celospoločenské zmeny 

Ďalším aktívnym študentom VŠT bol Miroslav Ondruš. V tom čase bol vo štvrtom ročníku na baníckej fakulte. „Celý pohyb sa začal v pondelok 20. novembra, keď sme sa zišli vo vestibule internátu na Jedlíkovej a rozhodovali, čo robiť. Otázka nestála tak, či sa zapojiť do štrajku, ale čo má byť jeho cieľom. Či sa máme zamerať na riešenie vlastných, študentských problémov, alebo máme požadovať zmeny takpovediac celospoločenské,“ začal svoje rozprávanie.

„Po niekoľkohodinovej debate a mojom presviedčaní nakoniec zvíťazila myšlienka, že nebudeme riešiť dopravu do školy a študentskú jedáleň, ale naše požiadavky budú orientované celospoločensky. Niekoľkí sme odišli na internát elektrofakulty, kde bolo tiež zhromaždenie. Do rána sme spísali desaťbodové prehlásenie s požiadavkami. Medzi prvými bola požiadavka slobodných volieb,“ spomína Ondruš. 

Právnici v baloniakoch

Informácií mali podľa podľa jeho slov len veľmi málo. Prínosom boli najmä materiály, ktoré priniesli študenti z Prahy, okrem iných aj s požiadavkou Občianskeho fóra (OF) na odstúpenie vedenia štátu, vrátane prezidenta Gustáva Husáka. „Na základe tohto vyhlásenia sa štrajkový výbor rozpadol na dva, čo už potom vydržalo až do konca. Študenti z techniky boli za podporu týchto požiadaviek, zástupcovia študentov z Univerzity Pavla Jozefa Šafárika boli menej radikálni a požiadavky OF odmietli podporiť,“ vysvetlil Ondruš. 

„Pamätám si na príchod zástupcov študentov z právnickej fakulty, mali baloniaky a aktovky a povedali, že tie požiadavky nemôžu podporiť, lebo odporujú zákonom. Upozornili sme ich, že sú to práve tie zákony, proti ktorým protestujeme,“ zaspomínal si Ondruš. 

Študenti VŠT sa potom zišli na internáte elektrofakulty a založili tam vlastný štrajkový výbor. Podľa Ondruša tam však bolo aj mnoho študentov UPJŠ, ktorí situáciu videli rovnako ako oni.

Strach šiel bokom

Člen štrajkového výboru hodnotí pozitívne aj postoj pedagógov, ktorí, aj keď sa k nim otvorene nepridali, im do cesty nestavali žiadne prekážky. „Snáď len jedna úsmevná spomienka. Keď sme sa 21. novembra ráno zišli na veľkom zhromaždení pred školou, rektor navrhol, či by sme nemohli ísť do areálu školy, aby nás nevideli ľudia. Keď som mu povedal, že naším cieľom je práve to, aby nás ľudia videli, povedal iba ´aha´ – a bolo vybavené…“ 

Podľa Ondruša on ani študenti strach nemali. „Asi musela prísť generácia, ktorá si nepamätala päťdesiate roky, a potom generácia, ktorá si nepamätala čistky po roku 1968, takže si celkom neuvedomovali, čoho sú komunisti schopní,“ myslí si vtedajší študenský líder.

Keď dnes spätne pozrie na November 1989, konštatuje, že to, o čo sa všetci usilovali, sa splnilo. „Základnou požiadavkou bola požiadavka slobodných volieb. Aj keď slobodné voľby znamenajú aj možnosť zvoliť si zle, ale s tým sa musí počítať. A vždy je to lepšie, ako nemôcť si zvoliť vôbec,“ dodal Ondruš.

Skúška charakterov

Ďalší zo študentov, ktorý sa aktívne zapájal do novembrového diania, bol aj Tomáš Bel, jeden z organizátorov študentského hnutia na Lekárskej fakulte UPJŠ a v meste. V tom čase bol v piatom ročníku. „Veril som, že starý režim padne a máme šancu a príležitosť na lepšiu budúcnosť,“ vysvetlil dôvody svojej aktívnej účasti. 

„Všetko sa dialo veľmi rýchlo, v podstate každú hodinu sa niečo udialo, rozhodlo alebo bolo potrebné zaujať stanovisko. Prichádzalo veľa rozporuplných informácií a určite aj úmyselné dezinformácie,“ popísal prvé revolučné dni Tomáš Bel. Podľa neho to bola zaťažkávacia skúška charakterov a názorov. „Existovala reálna hrozba, že režim nasadí silové zložky na potlačenie protestných aktivít. Energia, spolupatričnosť a viera v skutočnú zmenu však dávali ľudom odvahu a silu vydržať,“ dodal.

Čakanie na správnu chvíľu

V aktivite ich podporovala aj časť pedagógov, aj keď len v malom počte. Podľa Bela sa v prvých dňoch, keď ešte vôbec nebolo jasné, ako sa to skončí, učitelia rozdelili na tri skupiny. „Najmenšia skupina aktívne podporovala študentov a aktivity vedúce k možnej zmene, zatiaľ čo druhá skupina sa úporne snažila silou, zastrašovaním a vyhrážkami udržať komunistov pri moci. A počtom asi najväčšia skupina pedagógov vyčkávala na správnu chvíľu, keď už bude jasné, kam je rozumné sa pridať,“ zhodnotil postoj vtedajších učiteľov. 

November ´89 vníma Tomáš Bel intenzívne aj v poslednom období, najmä cez aktuálne udalosti. „Mám pocit, že sa dobrovoľne vzdávame slobody a pomaly ju odovzdávame populistickým politikom a opäť aj štátnej moci. Keď sa naozaj vzdáme ťažko získanej slobody, vrátime sa opäť do situácie, keď vládla korupcia, klamstvo, strata vlastného názoru alebo na druhej strane strach či pasívna rezignácia,“ upozornil na možné dôsledky súčasnej situácie na Slovensku. 

Čítajte aj: 

• Marcel Strýko: filozof, ktorý bojoval za pravdu
• Legendy novembrových tribún vyhnala z politiky negatívna energia
• Útek za slobodou zmarila Nežná
• „Nelomcovala nami eufória. Skôr také tiché obavy“