Deti cisára Františka I. našli azyl v Košiciach

Aj ďalšie dva objekty na Hlavnej ulici zažili nevšedné príbehy. Týka sa to najmä bývalej budovy Spišskej komory a neskôr Finančného riaditeľstva, v ktorej sa po Nežnej revolúcii v roku 1989 usídlila Základná umelecká škola Márie Hemerkovej. Málokto vie, že práve v nej prebývala istý čas časť cisárskej rodiny – dvaja synovia cisára Františka I., 7-ročný Jozef a 3-ročný František Karol, neskorší otec cisára Františka Jozefa I. i princezná Leopoldína. V Košiciach totiž našli azyl pred vojskami Napoleona Bonaparteho…

Aj dnes vám ponúkame časom vyblednuté zábery, ktoré poukazujú na slávne dejiny nášho mesta, dokumentujú jeho vyspelú kultúrnu i technickú úroveň, vypovedajú o spôsobe života jeho obyvateľov. Navyše, rovnaké budovy, ulice a parky si môžete porovnať s ich súčasným stavom. 

Projekt Premeny Košíc vznikol vďaka ústretovosti a pochopeniu Jána Gašpara, vášnivého zberateľa pohľadníc, znalca histórie nášho mesta, riaditeľa Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach, autora nesmierne cennej publikácie Košice – pohľady do histórie mesta (vydal Region Poprad, spol. s. r. o. v roku 2011), z ktorej sme s jeho súhlasom čerpali. 

Na mieste bývalej budovy Spišskej komory (na pohľadnici z roku 1900), neskôr finančného riaditeľstva (Hlavná č. 68), stáli v 16. storočí štyri gotické meštianske domy, ktoré štát v roku 1568 odkúpil pre úrad spravujúci kráľovské majetky. Založil ho cisár Maximilián II. v roku 1565. Keďže úrad sídlil pôvodne v Spišskom Štvrtku a potom v Levoči, zaužíval sa jeho názov Spišská komora. 

Stavebným spojením štyroch meštianskych domov okolo roku 1632 tu vznikol administratívny komplex. Na jeho mieste v roku 1770 vznikol nový dvojposchodový reprezentatívny barokový palác Spišskej komory. Od 2. decembra 1805 tu na istú dobu ubytovali časť cisárskej rodiny, ktorá sa v Košiciach ukrývala pred vojskami Napoleona. 

Starú budovu finančného riaditeľstva nezmyselne zbúrali v auguste 1935. Táto pevná, vtedy ešte zdravá stavba, patrila medzi najväčšie klenoty renesancie a baroka v Košiciach. Na jej mieste vybudovali v rokoch 1935 – 1937 nový funkcionalistický objekt finančného riaditeľstva. Pri prehlbovaní základov pre nový objekt objavil 24. augusta 1935 robotník Peter Stacho medenú kazetu s pokladom vážiacim 12 kilogramov. Obsahoval 2 922 zlatých mincí, 3 zlaté medaily a 2,14 metrov dlhú zlatú renesančnú reťaz s hmotnosťou 590 gramov. V objekte sídlil po druhej svetovej vojne Mestský národný výbor, neskôr Národný výbor mesta Košice.

—

Na mieste kláštora rádu sestier uršulínok (č. 66) bola v minulosti tržnica mäsiarov a dva meštianske domy. Jeden z týchto domov reholi uršulínok daroval v roku 1707 vtedajší majiteľ, generál Františka Rákocziho II., gróf Anton Esterházy. Sám Rákoczi uršulínkam pre potreby vznikajúceho kláštora venoval väčšiu sumu peňazí ako odškodné za kostol, ktorý v roku 1706 počas svojho povstania pridelil opäť kalvínom. 

Prestavbu domov v roku 1758 financovala vdova, grófka Anna Szapáryová, čím vznikal komplex barokového kláštora, školy a konventu. Keď bol v roku 1858 zo strany Hlavnej ulice aj na náklady mesta vyvýšený o jedno poschodie a prefasádovaný do dnešnej podoby, žilo tu 69 mníšok. Jednotlivé časti kláštora, ktorý bol zo západnej strany stavebne spojený s Kostolom sv. Michala a školou, vznikali postupne, čím sa vytvoril kláštorný komplex s internátom a viacerými typmi dievčenských škôl, siahajúci až po Mäsiarsku ulicu. 

Priečelie z Hlavnej ulice bolo v strede zakončené hlavicou, na ktorej sa týči masívny kríž, po jeho stranách s dvomi volútovými hlavicami na pilostroch. V nike pod nimi bola socha sv. Uršuly. Kríž a socha však zmizli zoštátnením objektu po roku 1950.

Súčasníci si zo strany Hlavnej ulice môžu pamätať rýchločistiareň Marína. Zo strany Uršulínskej ulice mal predajňu textilu dlhé roky Ľudovít Klein.

(RED)
Foto: archív Jána Gašpara, Veronika Janušková