Dňa 19. februára 2017 vyštartovala z Paríža medzinárodná expedícia na sever Sibíri. Traja nadšení filmári sa rozhodli navštíviť najchladnejšie obývané miesto na planéte, dedinku Ojmiakon, a natočiť o živote jej obyvateľov dokumentárny film. Doteraz sa to nikomu nepodarilo. V tíme bol kameraman Felipe Paiva z Brazílie, Petr Vinokurov z Jakutska a Košičan Dominik Bari.

Na natáčanie sa pripravovali asi rok a pol. Dominik bol hlavou projektu a všetko pripravil vopred. V kryocentre pri teplote -60 °C testoval nielen techniku, ale aj seba. V špeciálnom odeve s filmovou technikou strávil v extrémne nízkych teplotách nejaký čas, aby zistil, čo fungovať bude a čo nie.

Filmár dobrodruh

Dominik študuje na Medzinárodnej škole filmu a televízie v Paríži kameru a filmový strih. Ako správneho filmára ho fascinuje všetko nezvyčajné a zaujímavé. Aj keď sa špecializuje najmä na hranú tvorbu, práve kvôli dobrodružnej povahe sa z času na čas venuje aj dokumentaristike.

„V ročníku nás je asi 40 z 33 rôznych krajín. Jeden z mojich spolužiakov Petr Vinokurov pochádza práve z tejto oblasti a o Ojmiakone počul z rozprávania. Raz mi to spomenul a hneď som sa toho chytil. Petr vie plynule jakutsky a chcel mi pomôcť. Neváhal som a do mesiaca som dal dokopy tím. Bez Petra by som do tohto projektu ani nešiel a určite by sa mi bez neho nikdy nič podobné nepodarilo zorganizovať,“ rozpráva Dominik. 

Do Ojmiakonu cestoval aj ďalší jeho spolužiak Felipe Paiva z Brazílie. „Vedel som, že to nebude jednoduché a potrebujem ostrieľaného kameramana. Preto som si vybral Felipeho. Má za sebou natáčania o drogových karteloch v Latinskej Amerike či vo vojnových zónach na Ukrajine.“

Dominik nenechal nič na náhodu. Keďže ľudia v Ojmiakone nerozprávajú rusky ale jakutsky, potrebovali prekladateľa. „Učiteľku angličtiny Mariu Romanovu, ktorá plynule rozpráva jakutsky, našiel Petr. Pre túto expedíciu bola absolútne kľúčová. Nedohovorili by sme sa, jakutčina je veľmi starý jazyk, ktorý už ovláda málokto.” 

Život v izolácii a v neustálom mraze

Dominik sa rozhodol zorganizovať expedíciu vo februári, pretože práve v tomto období je tu najväčšia zima. Aj napriek tomu, že im každú chvíľu kvôli extrémnym mrazom zlyhávala technika, podarilo sa im zachytiť zaujímavý život, jazyk a tradície úžasných obyvateľov tejto izolovanej dedinky.

„Je podľa mňa neuveriteľné, v akých mrazoch sa tam naučili žiť a prispôsobiť sa. V dedine sme prežili päť dní bez signálu, internetu, tečúcej vody, sprchy, záchodov, pri teplotách okolo mínus 50 stupňov Celzia. Najnižšia teplota, ktorú sme tam počas dňa zažili, bola 54 stupňov pod nulou,” spomína Dominik. 

Umývali sa vodou z roztopeného ľadu, ktorý miestni vysekávali z neďalekej rieky Indigirka, väčšinou jedli konské a sobie mäso, domáci ich neváhali vziať so sebou do tajgy na lov, ukázali im aj šamanské rituály. 

Nebezpečné situácie ich obišli

Spolu pri tomto projekte precestovali asi 20-tisíc kilometrov. Dominik celú expedíciu pripravil do najmenších detailov. Aj preto ich obišli zranenia, omrzliny alebo iné nebezpečenstvá. „Najnebezpečnejšou časťou expedície bola cesta autom do dedinky Ojmiakon. Posledných tisíc kilometrov cez tajgu sme išli špeciálne upraveným osobným autom s jediným šoférom, ktorý šoféroval 21 hodín v kuse bez spánku. Oddýchol si za chodu motora, len keď na chvíľu zastavil. Ak by sme dostali defekt a ostali by sme tam uprostred tajgy visieť, bol by to veľký problém. V noci tam teploty klesajú bežne aj pod mínus 60 stupňov.“  Nakoniec šťastne prešli cez tajgu a po zamrznutých riekach. Táto cesta dostala pomenovanie Cesta kostí, pretože približne každých 12 metrov je v nej pochovaný človek. Ide o obete z čias druhej svetovej vojny, ktoré pracovali v gulagoch. V neľútostných podmienkach a v krutej zime postavili túto cestu. 

—

Čím nižšie teploty, tým väčšia radosť detí 

Dedinka Ojmiakon sa nachádza na ruskom Ďalekom východe na rieke Indigirka, asi 5 300 kilometrov východne od Moskvy a zhruba 460 kilometrov západne od Ochotského mora. Označujú ho aj ako pól chladu. Tomu sa prispôsobuje každodenný život. 

„Nemajú tečúcu vodu, pretože potrubie by prasklo, a preto majú vonku len drevené latríny. Našťastie to tam nesmrdí, lebo pri mínusových teplotách všetko okamžite zamrzne. V dedine funguje Základná škola, do ktorej chodí asi 130 detí. Deti na prvom stupni nemusia ísť do školy, ak je menej ako mínus 50, staršie ročníky pri mínus 56 stupňov Celzia. Zem je tam permanentne zmrznutá, ak teda niekto v dedine zomrie, musia najprv rozložiť oheň a udržiavať ho niekoľko dní, aby zem zmäkla. Potom môžu vykopať jamu a dotyčného pochovať, “ rozpráva Dominik. 

Miestni uznávajú mnohých bohov, najmä boha ohňa. Veria, že bez ohňa by nebol život. Predtým, než začnú jesť, časť jedla vždy hodia do ohňa, aby si tohto boha nerozhnevali. „V dedine žije približne 700 ľudí. Obydlia vyhrieva centrálna kotolňa. Ak autá nestoja v ich špeciálne upravených garážach, musí motor neustále bežať, inak by nenaštartovali. Ich tradičná pochúťka je mrazené konské mäso so soľou. Taktiež nápoj kumis, ktorý pripravujú zo sobieho alebo kobylieho mlieka. “ Aj toto si určite pozrieme v pripravovanom dokumente, ktorý Dominik natočil za neľútostných podmienok na severe Sibíri. 

Film by mal byť hotový na jeseň. „Chcem sa poďakovať všetkým ľuďom, ktorí nám pomohli. Najmä tam, v Jakutsku. Bez ich pomoci by sme tam neprežili ani prvý deň. Nami podpísané štátne vlajky (brazílska a slovenská) už navždy zostanú v ich miestnom múzeu ako spomienka na Stredoeurópana a Juhoameričana, ktorí sa odvážili navštíviť ich dedinu v zime. Snáď sa tam raz ešte niekedy vrátim,” dúfa Dominik Bari.

(MS)
Foto: Maria Romanova, Felipe Paiva