PRED 20 ROKMI A DNES: Zmena vizáže Jana Mojžišová

Dokonale upravená, vždy decentne nalíčená. Rektorka Univerzity veterinárskeho lekárstva a farmácie Jana Mojžisová kedysi nosila klobúky a baretky. Cítila sa v nich totiž ako dáma. 

Za akých okolností vznikla táto fotografia? 
Fotografia vznikla presne pred 20 rokmi, v apríli 2000, keď som vycestovala na svetový veterinárny kongres malých zvierat v holandskom Amsterdame. Veľmi som tam chcela ísť, no univerzita na to nemala peniaze. Šetrila som a išla sama, za vlastné. Prvýkrát v živote som vtedy letela lietadlom. Veľmi som sa bála, dva týždne predtým som poriadne nespala. Prílet do Amsterdamu bol fantastický aj zhora, práve kvitli všetky tulipány. Cítila som sa ako Alenka v krajine zázrakov. Na kongrese som mala prvýkrát prezentáciu v angličtine, nevedela som, či budem rozumieť, či budú ostatní rozumieť mne, ale dopadlo to dobre. Jeden deň som venovala aj návšteve nádherných kvetinových záhrad v Keukenhofe, odkiaľ je aj fotografia medzi mojimi obľúbenými tulipánmi.

Vyskúšali ste v rámci zmeny svojej vizáže niečo uletené?
Milovala som klobúky, ale v osemdesiatych rokoch to bol výraz veľkej extravagancie, zvlášť u mladého dievčaťa. Nosila som klobúky, baretky, cítila som sa v nich ako veľká dáma. Nemala som zelené vlasy ani iné výstrednosti, to sa vtedy nedalo, všetko nám zakazovali. Obliekali sme si rifle, obtiahnuté čierne tričká, na krk dali nejaké reťaze a všelijaké koráliky. Maľovali sme si silné linky pod oči, kým nás neodhalili a neposlali domov. Pre mňa to bolo hlavne obdobie tzv. trvalej (ondulácie). Stále som mala veľké strvalené vlasy, aby to vyzeralo ako afro.

Čo bolo najviac v kurze počas vašej mladosti?
Najradšej som mala dlhý menčestrový kabát. Doteraz ho mám. Bol extravagantný, s klobúkom vyzeral perfektne. Nosila som šaty a na nich hrubé opasky. Manželova teta pracovala v Nemecku ako letuška v Lufthanse. Keď vyraďovala veci, posielala ich do Košíc. Všetky ženy v rodine ich síce chceli, ale nikomu neboli dobré, len ja som bola taká tenká, že mi pasovali.

Čo by ste v rámci vizáže nikdy nepodstúpili?
Invazívny chirurgický zákrok z kozmetických dôvodov. Mám na tvári niekoľko drobných jaziev, ako dôsledok úrazu, a už som bola nachystaná, že idem na plastiku. Ale nemala som odvahu, vrátila som sa domov. Ani tetovanie, ani pírsing neprichádza do úvahy. Jediné, s čím by som experimentovala, je farba vlasov. Raz som mala aj úplne krátke vlasy. Mala som vtedy 21 a rozhodla som sa, že si radikálne zmením vizáž. Išla som na plaváreň k vtedajšiemu celebritnému kaderníkovi pánovi Buzinkayovi. Nechal ma čakať asi päť hodín, stále bral nejaké paničky, košickú smotánku. Ostrihal ma tak strašne, že som išla cez celé mesto domov plačúc.

Máte svoj pravidelný kozmetický rituál, na ktorý si potrpíte?
Nikdy nejdem spať neodlíčená. To dáma totiž nerobí. Odlíčim sa aj v povznesenej nálade, aj o tretej ráno. Milujem masáž tváre. Raz za čas si urobím píling, dám si masku, alebo idem na čistenie či oxygénoterapiu. Ale na to treba čas a ten nikdy nemám.

Prešli ste si za tie roky aj nejakou vnútornou premenou?
Som presvedčená, že tak ako väčšina žien, čím som staršia, tým sa moja vnútorná krása dostáva viac na povrch. Menej mi záleží na tom, čo si o mne ľudia myslia. Predtým som riešila všelijaké komplexy menejcennosti, že mám veľký nos, malý nos, veľké uši, malé uši, veľké pery, malé pery… Som taká, aká som. Som žena.