Príbeh sokolieho priateľstva

Príbuzných si nevyberáme, ale priateľov áno. Platí to niekedy aj v ríši zvierat. U cicavcov je priateľstvo s človekom pomerne obvyklé, ale medzi dravými vtákmi nie. Jozef Mihók z Košíc je jeden z mála, ktorý sa môže pochváliť, že sa roky priatelil so sokolom rárohom.

„Krúžkoval som ho ešte ako mláďa na hniezde,“ hovorí ornitológ o vzťahu dravca s človekom. „Číslo na krúžku mal 111. Prišiel som na to náhodou asi po piatich rokoch, keď som zbadal už dospelého sokola s krúžkom, že je odo mňa. Bol som zvedavý, ako sa mu darí.“

Priateľstvo neprišlo len tak samé od seba. Dravce sú nedôverčivé. Pán Mihók nikdy nechodil za sokolom s prázdnymi rukami. Mäsové pochúťky postupne prelomili ľady a vták púšťal Jozefa čoraz bližšie. Prestal sa báť, že by mu mohol ublížiť.

„Trvalo to nejaký čas, kým mi dovolil prísť k sebe na menej ako dva metre, ale odvtedy sme boli priatelia. Neskôr mi ukázal svoju rodinu, ktorú vyviedol z hniezda. Kŕmil som ich aj spoločne, ale rovnaký vzťah ako s ich otcom sa už nevytvoril.“

Sokol pravidelne vysedával na stožiari vysokého napätia a pozeral do diaľky smerom, odkiaľ ornitológ zvykol prichádzať. Pozoruhodné je, že tak robil aj v čase, keď Jozef nebol niekoľko mesiacov doma v Košiciach. Trpezlivo čakal na svoj prídel holubieho mäsa zo známych rúk. Potom stačilo, že zbadal obrysy jeho auta a už letel v ústrety.

Nič na tomto svete však netrvá večne. Jedného dňa sokol rároh na svojom obvyklom mieste nebol. Nepriletel ani ďalší deň a už nikdy. Zrejme sa niekde naplnil jeho osud a nebola to staroba, ktorá ukončila jeho život. Spomienky v duši priateľa však zostali. Navždy.  

Foto: Jozef Mihók