Uletený kováč si vysníval a vyrobil vlastné železné auto
Košická ulička remesiel pomaly stráca svoj kolorit. Jedným z mála obyvateľov, ktorý ostal verný svojmu remeslu, je „mestský kováč“ Vladimír Eperješi. Svojej funkcie sa ujal začiatkom roku 2017.
Jeho tvorba je neuveriteľne nápaditá. Pred dielňou si vypestoval šesťmetrový dvojtonový strom – Stromokôš, na ktorom viseli basketbalové koše. Deti určite zaujal Barell Expres – vláčik, ktorý v piatich vagónikoch vozil deti. Slovenské hory stráži obrovský drak, ktorý „býva“ na Chopku, ale aj tristopäťdesiatkilový medveď Kubo na Hrebienku. Najnovším dielom je funkčné „dračie“ motorové vozidlo – Vepi.
[ad][/ad]Prvé stretnutie s ohňom
Vlada lákali od detstva železné veci. „Som Trebišovčan, ale môj otec pochádza z Michalian. Gazdovsky dvor som videl, len keď som chodil k babke. Tam sa jedného dňa môj strýko rozhodol urobiť mačety na osekávanie repy.“ Materiál v tom čase nebol taký dostupný ako teraz. Železo sa len tak nedalo kupovať. Ale vždy sa ho niekde podarilo „splašiť‘.
„Na komunizme bolo zaujímavé, že aj sa kradlo, aj bolo, a nikomu nič nechýbalo. Poslali ma teda do neďalekej školy, ktorú v Michaľanoch akurát stavali, dali mi pílku na železo do ruky a povedali, tam choď a odrež nám taký kus roxoru.“
Vladko ako nebojácny chlapec šiel a kus hrubého železa odrezal. „V ten deň sme so strýkom dotiahli starú šliapaciu vyhňu, takú skladaciu, kufríkovú. Bola prerobená na elektrinu tak, že mala komutátorový motor, ktorý poháňal ventilátor, aby sa do ohňa nemuselo dúchať. Tak som sa prvý raz dostal k ohňu.“
K remeslu mladý chlapec veru nemal ďaleko. „Môj dedo bol obecný klepač kôs. Stále sedel na pníku a mal také jedno kladivko, ktoré si odkladal. Nikto okrem neho ho nemohol používať. Aj toto bolo niekedy súčasťou kováčskeho remesla.“
Od svietnika k bráne
Vlado Eperješi sa kováčske remeslo nikdy neučil. K železu sa dostal až v roku 2004. Robil majstra v Trebišove vo vagónke, kde delil materiál. „Tí zamestnanci ma priam týrali, nechodili do roboty, prišli ožratí, všetko strácali. Bolo toho veľa, čo som musel riešiť, aby robota šliapala a aby dielne mali čo robiť. Vtedy som si doma začal robiť drobné veci – svietnik, držiak na kvety, či rôzne iné maličkosti,“ spomína na pracovné začiatky.
Príležitosť však na seba nedala dlho čakať. Jedného dňa za ním prišiel jeden známy, že by chcel bránu. „V živote som toto nerobil. Ale kované brány sa mi vždy páčili. Hovoril som si, že to skúsim a keď sa mi to nepodarí, tak si bránu nechám. Chlapík si to pozrel a zobral si ju, pretože sa mu páčila.“
V. Eperješi bol na svoje prvé veľké dielo aj hrdý. „Po piatich rokoch som mu urobil novú bránu a tú svoju, prvú, som si zobral. Na pamiatku.“
[ad2][/ad2]Uletená tvorba
Práca vo vyhni Vlada úplne opantala. „Spočiatku som to robil dosť amatérsky, pokus – omyl. Odzrkadľovalo sa to aj na mojej tvorbe. Moji kamaráti kováči robia stále to isté, čo sa v škole naučili. Ja mám ale takú uletenú tvorbu, lebo som sa učil sám.
Nevychvaľujem sa, ale robím to inak. „Železo som klepal ako rezne, ale potom som už odkukal, ako to robia iní.“
Netrvalo dlho a kováč začal vyhrávať súťaže, dostával ocenenia. To bol neklamný znak toho, že to robí dobre. „Iba v jeden moment som zostal zaskočený. Pozerali sa na mňa dvaja majstri a pýtali sa ma, kto ma učil kovať. Povedal som, že som samouk. Obaja skonštatovali, že mám grífy viacerých majstrov a nevedeli ma k nikomu priradiť. Záver bol však fantastický, keď mi povedali, že som dobrý! Učil som sa päť – šesť rokov, kým som s prácou vyšiel vonku…“
Asi najväčšou bizardnosťou, ktorú Vladimír Eperješi vyrobil, je rozprávkový drak Demián, ktorý stráži Chopok. „Chrlí plameň a dymí. V tom prostredí, kde sa strieda zima s teplom, bez problémov funguje. Dostali sme ho tam vrtuľníkom. Cesta autom by bola veľmi komplikovaná. Potrebovali by sme mnoho povolení od rôznych organizácií.“ Dielo kováča však nájdete aj na Hrebienku, kde návštevníkov pozemnej lanovky víta 350-kilogramový medveď Kubo.
Železomobil ročník 2019
Momentálne posledné dielo, ktoré Vlado Eperješi vyrobil, je dračie auto. Dostalo meno Vepi. „Hovorím, že je to ročník 2019 a robil som zhruba rok a pol. Ale dva roky predtým som nosil v hlave túto myšlienku. Chcel som vyrobiť jedinečné auto. Aj preto som si do svojej faktúry zaň pridal ešte jednu položku. Že som prišiel na to, ako ho urobiť.“ Auto má fabrický podvozok z Volkswagenu.
„Staré chrobáky boli super, ich sériová výroba skončila koncom 90. rokov. Teraz robia už len náhradné diely. Svetlá má z Brazílie, smerovky tiež, podvozok je z roku 1965.“ Autor pri jeho stavbe akoby pozabudol na jednu podstatnú vec – sedenie v jeho vysnívanom automobile je posunuté dozadu. „Musel som prispôsobovať volant, tyč riadenia i prevodovku, aby všetko sedelo. To boli zase pokusy, omyly…“
Ako sám hovorí, urobil vec, ktorú nikto nikdy na Slovensku neurobil. Auto váži 1600 kg. „Zhruba tak to odhadujem, ale musím ho odvážiť presne, lebo je to podstatné pre technickú kontrolu. Chcem ho dať prihlásiť, ale nie na Slovensku. Mám však nejaké ponuky z Poľska či Nemecka. Tam je legislatíva iná, papiere sa dajú vybaviť aj na auto, ktoré si človek sám postaví. Veď podvozok je originál.“
Viktoriánske sci-fi
Dračie vozidlo je urobené v „steelpunkovom štýle“, pretože kováč má rád viktoriánske sci-fi veci. „Ozdobné rúrky sú klasické medené, ktoré sa používajú na kúrenie. Aj to zdobenie vnútri je v štýle, ktorý mám veľmi rád. Všetko je ručne vyrobené. Kúpil som iba vypínače, budíky a volant. S kožou mi pomáhal jeden kamarát – Rus, ktorý žije dlhodobo na Slovensku. Robil mi čalúnenie, ktoré pripomína kožu krokodíla, aby to ladilo. Sedadlá mi šil tiež on. Ja som si vyrobil korpusy a on to obtiahol. Ale dizajn je tiež môj.“ V aute je rádio aj zosilňovač. Zadnú nápravu má dofukovaciu, takže sa dá nastaviť aj jej výška.
Ako by však dopadlo blízke stretnutie s iným autom? „Asi by to bol veľký problém ,“ smeje sa Eperješi.
Chystá poctu majstrovstvám sveta v hokeji
K športu má Vladimír Eperješi blízko. Preto ho spôsobom sebe vlastným prenáša aj do svojej tvorby.
„Postavy robím už 10 rokov. Vyrobil som ich zatiaľ sedem a medzi nimi je Paľko Demitra, Dominika Cibulková či Veronika Zuzulová. Nazývam ich vepi tiny boy – plechový chlapec. Každej postave treba dať príbeh. Je to akoby z môjho života,“ predstavuje ďalšie diela a spomína, že aj on kedysi hral hokej.
Pri príležitosti Majstrovstiev sveta v hokeji chystá tiež podobného panáka. „Chcem urobiť obrovského hokejistu. Bude vysoký do šiestich metrov. Bude trochu nižší, keďže bude zohnutý s hokejkou a v ruke bude držať puk. Všetko bude z recyklovaného materiálu, aj dres aj prilba. Som známy aj tým, že využívam materiál, ktorý je pre iných nepotrebný,“ dodáva kováč.
Kde však bude dielo umiestnené zatiaľ nevedel povedať. „Verím, že mu nájdem čestné miesto, aby aj návštevníci videli, akí šikovní majstri v Košiciach pracujú,“ hovorí na záver s úsmevom.
Foto: Veronika Janušková
[ad3][/ad3]Odporúčané články
Tento recept ponúka chutný a zdravý spôsob, ako pripraviť papriky so sviežou plnkou z bulguru, fety a aromatických byliniek. Skvelá voľba pre ľahší obed alebo večeru.
Na Slovensku i vo svete si rímskokatolícka cirkev 1. novembra pripomína prikázaný sviatok Všetkých svätých, zatiaľ čo 2. november je venovaný Pamiatke zosnulých, známej ako Dušičky. Počas týchto dní ľudia tradične navštevujú cintoríny, zapaľujú sviečky a zdobia hroby svojich blízkych. Spomienka na tých, ktorí už nie sú medzi nami, má korene hlboko v histórii a je spojená s dávnymi rituálmi i kresťanskou nádejou na vzkriesenie.
Tento tradičný recept na pečeného králika s cesnakovou omáčkou, špenátom a pečenými zemiakmi kombinuje jemné, šťavnaté mäso so sviežimi prílohami a výraznou cesnakovou chuťou. Ide o klasické slovenské jedlo, ktoré je skvelou voľbou na slávnostný obed alebo rodinné stretnutie.