Evu a Jána osudovo spojili dederónové košele
Do Siene slávy na tohtoročnom odovzdávaní cien Košičan roka 2018 vstúpil in memoriam košický sochár Ján Mathé. Za zosnulého umelca prebrala cenu jeho manželka Eva Mathéová, počas galavečera v Slávii netajila dojatie. Práve z pohľadu bývalej detskej lekárky vám priblížime osobnosť Jána Mathého. Manžela vždy opisovala ako skromného, pokorného muža, ktorý si na podobné pocty nikdy nepotrpel.
„Ste vydatá?“ pýta sa ma na začiatku pani Mathéová. „Nie, nie som,“ priznávam rozpačito. „Bodaj by ste aj vy v živote našli takého muža, ako bol Ján. Skromný, pokorný, spoľahlivý a nikdy ma neobmedzoval. Nechal mi voľnosť, aby som rástla aj ja, a to bol nádherný pocit,“ takto ma privítala hneď na začiatku rozhovoru.
„Nikdy si na nič nesťažoval, ani na svojich kolegov, ktorí boli straníci a mali veľké výsady v socializme,“ uviedla na margo manžela. Prvej samostatnej výstavy v rodnom meste sa dočkal až po 38 rokoch tvorivej činnosti v Košiciach.
[ad][/ad]Záchranca
Dvojica sa spoznala cez spoločných kamarátov. Zlomový moment nastal, keď Eve hrozili problémy. V 60. rokoch nebolo možné zmeniť naše koruny za maďarské forinty. Do Budapešti preto chodili mladé dámy na nákupy tak, že v hlavnom meste predali kvalitné oblečenie zo Slovenska za forinty, čo bolo zakázané.
Raz ju na podobný výlet presvedčila aj jej kamarátka, čo sa Eve stalo osudným. „Povedala mi, nech kúpim štyri dederónové košele a tam ich predáme. Na hranici nás však zastavila kontrola a košele mi zhabali.“ V tom čase bola lekárka na detskej klinike, a preto jej hrozil presun z košického pracoviska do Rimavskej Soboty.
S Jánom sa náhodne stretla na koncerte. Keď sa dozvedel, čo Eve hrozí, ubezpečil ju, že jej pomôže. Mathé oslovil svojho priateľa, ktorý sa prihovoril u vtedajšieho primára a Eva mohla zostať v Košiciach. „Toto náš vzťah zintenzívnilo a začali sme spolu chodiť,“ usmieva sa. „Jano vždy pomáhal ľuďom, ktorí boli prenasledovaní z politických dôvodov. Dokonca ukryl aj niekoľkých Židov, ktorým hrozila deportácia.“
Tajná svadba
Pár spojila aj náročná publikácia od Gilberta Keitha Chestertona s názvom Ortodoxia. „Jano vtedy povedal, že keď nás oboch fascinuje táto kniha, tak si budeme rozumieť,“ usmieva sa Eva.
Zakrátko sa zobrali. „Jano hovoril, že by sme mali spolu chodiť aspoň rok, a potom sa môžeme zobrať,“ smeje sa Eva, ktorá mala vtedy 27 rokov, Ján o deväť viac. Po civilnej svadbe sa tajne zosobášili v kostole, za prítomnosti úzkeho kruhu rodiny 15. augusta 1959, na sviatok Nanebovzatia Panny Márie.
Manželka sochára si na Jánovi vždy vážila jeho spoľahlivosť a pokojný charakter. „Nikdy nemal žiadne konflikty, nerozčuľoval sa, nikoho neohováral, nezávidel a nikdy si nesťažoval.“ Jemu sa zase na Eve páčilo, že ako lekárka pomáhala deťom. Ako tvrdí, rešpektoval jej časovo náročnú odbornú a vedeckú prácu v lekárskej starostlivosti o choré deti.
„V tom čase sme ako dvojica nemohli spolu cestovať do kapitalistických krajín. Na študijné cesty som mohla ísť len sama. Rešpektoval i moje dlhodobé štipendijné pobyty v Londýne a Washingtone. Nikdy ma neodhováral, vždy ma vyprevádzal s láskou a porozumením,“ vyznáva sa. Na druhej strane Eva nikdy Jánovi nehovorila do tvorby, nechávala mu priestor na vlastné sebavyjadrenie v umení, čo si na nej veľmi vážil.
Osudová autonehoda
Dvojica prežila 53 rokov spoločného života v láske a porozumení i v ťažkostiach života. Ako najnáročnejšie obdobie opisuje momenty po ťažkej autonehode v roku 1967, po ktorej bol umelec šesť týždňov v bezvedomí. Eva si zobrala deväť mesiacov neplateného voľna, aby ho dostala na nohy.
„Všetci tvrdili, že to neprežije. Spoločensky ho odpísali,“ čo sa nakoniec ukázalo ako skvelá príležitosť pre jeho tvorbu. Mathého tak nikto nevyhľadával, mohol sa venovať svojej tvorbe v pokoji, súkromí a bez zásahov normalizačného obdobia. „Sedem rokov po havárii vďaka tomu vzniklo jeho vrcholné dielo Plod života,“ dodáva manželka.
Diela, ktoré vznikli po autonehode, sa vo všeobecnosti považujú za vrcholnú tvorbu sochára.
• Plod života – vrcholné dielo
• Češúca sa
• Odpočívajúca rodina vo fontáne na sídlisku Mier
• Vzlet
• Stojaca rodina
[article slug=”kosicku-vilu-tugendhat-vyhlasili-za-narodnu-kulturnu-pamiatku”][/article]
Narodil sa 14. júna 1922 v Košiciach. Sochárstvo študoval v rokoch 1945-1950 v Prahe na Akadémii výtvarných umení u Otakara Španiela. Po návrate do Košíc vytvoril viacero diel, ktoré sa nachádzajú na košických sídliskách. Bol prvý akademicky vzdelaný sochár východoslovenského regiónu a jedna z kľúčových postáv povojnového sochárstva na Slovensku. Spolupracoval s architektmi v rámci výstavby nových sídlisk v Košiciach, kde mal možnosť realizovať svoju tvorbu monumentálnych rozmerov. Medzi základné témy jeho tvorby patrí ľudský život, uvažovanie o jeho zrode, hodnote a ochrane. V roku 1984 vystavoval v Slovenskej národnej galérii v Bratislave, o dva roky neskôr vo Východoslovenskej galérii v Košiciach. V roku 2007 mu udelili Cenu mesta Košice. V rámci projektu Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013 bolo dňa 19. januára premenované Námestie nádeje na Námestie Jána Mathého, kde je umiestnené jeho súsošie Odpočívajúcej rodiny. Zomrel v roku 2012.
Čítajte aj:
- Žiadnemu pacientovi nesmieme vziať nádej na život
- Spoločnosť s malým tajomstvom, ale veľkým úspechom
- Hanbí sa, keď vidí, že u nás nefungujú bežné veci
- KOŠIČAN ROKA 2018 – záznam slávnostného galavečera