Kláštor nie je väzenie

Múry kláštorov nie sú múrmi väzení, ale miestom so  srdcom. Tvrdila to organizátorka sobotňajšieho Dňa otvorených kláštorov sestra Hermana. Ako to videli návštevníci, nám povedal 22-ročný Košičan, študent TUKE Dominik Daňko. Za brány kláštora dominikánok na Moyzesovej ulici v Košiciach nazrel po prvý raz.

Čo sa vám najviac páčilo?

Televízor, ktorý mali v obývačke. Bol celkom moderný.

Čo vás najviac prekvapilo?

Ten pokoj a kľud, majú aj záhradku, kde môžu aj  piknikovať. Ale asi najviac to, ako žijú. Vôbec nie sú osamelé, ako som si myslel. Je to tu také rodinné. Možno žijú viac v spoločenstve ako my. Začínam si myslieť, že my, čo žijeme vonku, sme osamelejší ako tieto sestry.

Prečo ste sa vybrali k dominikánkam? Kvôli menu?

Vôbec som netušil, že tu majú kláštor dominikánky. Priviedla ma kamarátka, ktorá učí v tunajšej škôlke. Ale hlavne preto, lebo vedľa máme fakultu. Z okna vidím kríž a tak som si hovoril, že tu asi musí byť zamaskovaný nejaký kostol.

Patria podľa vás rehoľníci do dnešnej doby?

Určite. To, čo robia a s akou láskou, ma až prekvapuje. Je to záslužné. Pre mňa je silné aj to, že sa za nás modlia. Žijeme v hluku, zmätku a je dobré vedieť, že niekde na vás niekto myslí a modlí sa za vás. A vyzerajú pritom také šťastné.

Foto: Veronika Janušková