Žiadnemu pacientovi nesmieme vziať nádej na život

Titul Žena roka ju veľmi milo prekvapil. Prednostka Neurologickej kliniky Lekárskej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika a Univerzitnej nemocnice L. Pasteura v Košiciach bola v ankete nominovaná za významný pokrok v starostlivosti o pacientov s cievnou mozgovou príhodou. Spočiatku si Zuzana Gdovinová myslela, že na ocenenie sú vhodnejší iní Košičania a že kto by už poznal nejakú lekárku z neurológie…

Už od detstva chcela byť lekárkou. Presnejšie zverolekárkou. „Moji obidvaja rodičia liečili zvieratká. Ale keď som zistila, že sa bojím zvierat… Mama mi vtedy povedala, že keď sa bojím koňa aj kravy, budem musieť svoje smerovanie zmeniť. Chvíľu som potom chcela byť ešte kvetinárkou, ale nakoniec zvíťazila medicína.“ 

Ako žiačka bola celkom dobrá a učenie jej nerobilo problémy. „Na základnej škole som sa venovala krasokorčuľovaniu. Tam mi už na iné aktivity veľa času nezostávalo, keďže ráno pred školou som mala tréningy a po nej balet a gymnastiku. Keď som prestala korčuľovať, zrazu som mala viacej času. V zime som však lyžovala a v lete plávala,“ spomína prednostka.

Systém a logika

Na vysokej škole si budúca lekárka vybrala neurológiu. „Pripadala mi totiž od začiatku veľmi logická. Všetko v nej má určitý systém. Ak toto je poškodené, pacient má také ťažkosti. Tak sa mi to javilo v škole. Dnes už viem, že v živote nie je všetko také jednoduché. Hoci sa nám niektoré veci zdajú jasné, sú zložitejšie.“ 

Z. Gdovinová sa snaží oddeľovať prácu od súkromia, ale nie vždy sa to dá. „Stane sa, že mi z práce volajú aj večer, keď sa potrebujú kolegovia poradiť. Som teraz prednostka kliniky, tak to cítim ako svoju povinnosť.“ Na dvojtýždňových dovolenkách však vypína. „Mám svojho zástupcu. Človek jednoducho niekedy potrebuje vyvetrať si hlavu.“

Každého lekára vždy poteší, ak sa stav jeho pacienta zlepšuje. Teda ak liečba zaberá. „V čase, keď som chodila do školy, bolo veľa takých prípadov, keď sme vedeli stanoviť diagnózu, ale mnohé neurologické choroby sa ešte nedali liečiť. Možno taký radostný moment sa spája s rokom 2008, keď sme na Slovensku začali akútne liečiť mozgové príhody. Vtedy prvýkrát sme dali pacientovi liek, o ktorom sme vedeli, že mu pomôže. Predtým pacienti síce dostávali rôzne lieky, nie vždy však pomohli tak, ako sme si to predstavovali.“

Prvé úmrtie

Lekári sa snažia pomôcť každému, ale nevyhnú sa aj ťažko stráviteľným momentom. „Hlavne vtedy, ak pacientovi poskytneme tú najlepšiu liečbu a aj napriek tomu zomrie. Treba sa s tým naučiť žiť,“ konštatuje lekárka a spomína na svojho prvého pacienta, ktorý pri nej zomrel. 

„Bola som z toho poriadne vyvedená z miery. Dodnes si na to spomínam a vyčítala som si, že som to zavinila ja. Ten pán mal rakovinu pľúc, u nás bol pre metastázy, zomrel na pľúcnu embóliu. Rozprával sa so mnou… a o päť minút už nebol. Starší kolegovia ma upokojovali, že to bolo v podstate pre neho dobre, pretože ľudia s metastázami v pľúcach sa veľmi trápia. Vtedy som to však nevedela pochopiť.“ 

Pacienti majú po cievnych príhodách rôzne postihnutia. Niektorí sú ochrnutí čiastočne, iní úplne. Podľa neurologičky by mal každý dostať šancu. „Raz sme chceli pacientku preložiť na rehabilitačné oddelenie. Bolo to dávnejšie a povedali mi, že je to už zbytočné, keďže sa už vôbec nedokáže hýbať. Sestra tej pacientky však bola akčná. Išla na rehabilitačné a pýtala sa, že odkiaľ vedia, že to nemá perspektívu, keď nič nevyskúšali. Pacientku tam napokon prijali a tá pani nakoniec sama prišla za mnou po troch mesiacoch a doniesla mi kvety. Bola veľmi šťastná, že hoci ju chceli už úplne odpísať, ona teraz môže chodiť. Treba vždy veriť a urobiť vždy maximum.“

Pacientom neklamú 

Lekár by mal vždy povedať pacientovi, v akom je stave. „Nie je to vždy ľahké, povedať človeku, že má takú chorobu, a my už nemôžeme pomôcť. Zvlášť, ak ten človek má pred sebou ešte určitý čas. Zobrať mu nádej však nie je možné,“ myslí si lekárka, ale zdôrazňuje, že pacientom určite neklamú. „Snažíme sa im vysvetliť, že situácia je síce vážna, ale budeme sa  snažiť pomôcť mu čo najviac . Môžem povedať, že aj po tých rokoch praxe je to ťažká záležitosť.“ 

Lekár by sa podľa Zuzany Gdovinovej mal vedieť vcítiť do problému toho-ktorého pacienta. No stretáva sa aj s prípadmi, že hoci pacient absolvuje všetky potrebné vyšetrenia, sám netuší, čo sa s ním deje. 

„Lekár pre neho urobí maximum po tej medicínskej stránke, ale nemá čas sa s ním porozprávať. Pacient preto niekedy nedokáže ani oceniť, čo pre neho urobil. Ale keď sa s ním porozpráva, vysvetlí mu, čo sa s ním deje a bude diať, a vypočuje si jeho problémy, tak mu to dá viac, ako keď mu urobíte neviem aké drahé vyšetrenie.“ 

Ako pedagogička sa toto snaží vštepovať aj svojim študentom. „Opäť je tu síce faktor času, ale na rozhovor si ho treba nájsť.“

Potrebuje relax

Vyhnúť sa mozgovej príhode nie je veľmi možné. Neurológ však presne pozná príčiny, ktoré spôsobujú mozgové príhody. „Snažím sa žiť zdravo, čo sa mi nie vždy darí. Viem, že by som mala viac spať, ale to nie je vždy možné a musím nejaké veci dorábať aj doma. Som si vedomá toho, že sama sebe robím zle. Na druhej strane sa snažím udržiavať si hmotnosť, pretože obezita je veľmi veľký rizikový faktor. Snažím sa zdravo jesť, nefajčím a hlavne sa snažím športovať, ak mi čas dovolí,“ pootvára dvierka do svojho súkromia lekárka, ktorá má rada hlavne hudbu a divadlo. 

„Od ranej mladosti mám permanentku do filharmónie aj štátneho divadla. Veľmi rada počúvam vážnu hudbu a jazz aj doma. Je to výborný relax, napríklad keď ma začne bolieť hlava. Milujem aj cestovanie a rada spoznávam cudzie krajiny, kde si na pamiatku robím rôzne fotografie starých stavieb, ktoré ma zaujmú. Aj v kancelárii mám odfotografovaný jeden domček zo Španielska, ktorý určite nie je v záujme turistov, ale mňa očaril.“

Čítajte aj: 

• Hanbí sa, keď vidí, že u nás nefungujú bežné veci
• Spoločnosť s malým tajomstvom, ale veľkým úspechom
• Toto sú finalisti ankety KOŠIČAN ROKA 2018!