Arne Kroták: Kanonier sa zo mňa stal v Košiciach

Hokejisti HC Košice v piatok zveľadili sériu ligových víťazstiev na trinásť! V derby zdolali v Steel aréne Poprad 3:2 po samostatných nájazdoch. V zostave kamzíkov nechýbala stále aktívna legenda – strelec výnimočných kvalít Arne Kroták.

Kapitán Podtatrancov vyšiel tentoraz strelecky naprázdno, pripísal si však jednu asistenciu. No svoje štatistiky napriek svojim 44 rokom hodlá ešte vylepšiť…

Stal sa ikonou slovenského hokeja, zvlášť našej najvyššej súťaže. Popradský odchovanec Arne Kroták bude navždy zapísaný do histórie, lebo takí strelci sa rodia len výnimočne. V domácej súťaži zaznamenal už 503 gólov. Ktovie, či ho niekto niekedy prekoná…

Mladíček v košickom drese

Väčšinu kariéry bol verný Popradu, ale nezanedbateľnú stopu zanechal aj v košickom drese. Viete, že hráčom Košíc sa stal pred 26 rokmi ako ani nie osemnásťročný?

„Keďže som nemal osemnásť, zmluvu s Košicami za mňa podpisovali moji rodičia. Bola na desať rokov! Tak dlhý kontrakt bol vtedy ojedinelý,“ povedal pre  košice:dnes uznávaný ostrostrelec. Arne mal vtedy za sebou ako juniorský reprezentant Československa európsky šampionát do 18 rokov, z ktorého si doniesol bronz.

„Prišiel som vtedy ešte do federálneho mužstva, ktoré predtým získalo dva tituly. Pamätám sa, že v tíme boli Košičania Dragan či Marcinko. V štatistikách mám 28 štartov, ale to som zväčša len striedal, štvrtá formácia v tých časoch pravidelne nehrávala, takže som odohral len pár celých zápasov. Potom som šiel na rok a pol na vojenčinu do Popradu. Po nej som sa vrátil do Košíc, no nehrával som, a tak sme zmluvu po vzájomnej dohode  zrušili.“

Kapitán bez titulu

V Košiciach stihol počas svojho pôsobenia nazbierať spolu 233 kanadských bodov. Štyri sezóny od roku 2000 do roku 2005 mu v našom meste parádne vylepšili kredit. V Košiciach sa stal kapitánom a nositeľom kvality. Akurát, že v klube bol v čase, keď titul neprichádzal a vlastne toho sa nedočkal nikdy. „Do Košíc som sa vrátil, keď som bol v najlepších rokoch. Dá sa povedať, že práve v Košiciach sa zo mňa stal kanonier, lebo dovtedy som mal len jednu výnimočnú sezónu v Poprade. Na góly som väčšinou prihrával, v metropole východu sa to preklopilo,“ vracia sa postavou nenápadný, ale výkonmi kľúčový útočník vyše desaťročie dozadu.

Návrat domov

„Košický klub sa krátko predtým, ako som prišiel, zmietal v kríze, bol takmer v troskách. Do tímu si ma stiahol tréner Milan Jančuška, ktorého som poznal z Popradu. Prišli aj ďalší hráči, trebárs Miro Škovira. Nechcem povedať, že to bolo priamo zmŕtvychvstanie, ale my sme ťahali Košice tam, kde roky predtým patrili. Akurát som tu nebol v sezónach, keď oceliari získavali tituly. Pritom aj  v tom čase bol o mňa záujem, ale ja som sa rozhodol na základe ponuky Antona Danka vrátiť do Popradu. Všetci to považovali za nešťastný krok, ale ja som to doma dotiahol do finále so Žilinou.“

Starší pán krotí emócie

Góly strieľa už tretie desaťročie ako na bežiacom páse. Má z nich stále rovnakú radosť ako kedysi?

„Akoby nie. Radosť je tam stále rovnaká, ale už nemám dvadsať ani tridsať, aby som sa vybíjal v radosti z gólov. Viete, aj pri tom si môžete privodiť zranenie. Mladší hráči sa hodia o mantinel, padnú na ľad, ja som už starší pán, tie emócie nedávam tak najavo. Musím rozmýšľať ekonomicky a sily šetriť aj pri radovačkách,“ podotýka s úsmevom.

Na Slovensku takmer celú kariéru

Prekoná niekto Krotáka? Méta 500 gólov je brutálne vysoko. Ale všetko je spojené s tým, že takmer celú kariéru, s výnimkou troch zápasov v českej extralige a sezóny strávenej vo francúzskom Nice, odohral na Slovensku. A pri jeho nose na góly štatistiky vylepšuje a vylepšuje.

„To, že som v extralige odohral celú kariéru, je silný faktor. To sa zrejme nepodarí nikomu, respektíve potrvá, kým sa nájde niekto, kto bude hrať tak dlho ako ja a súčasne bude dávať viac gólov. Chlapcov, ktorí v sebe majú schopnosť zakončovateľa, ťahajú do zahraničia, ťažko sa môžu k mojim číslam čo i len priblížiť. Možno už budem dôchodca, keď ma niekto bude gólmi atakovať a možno ani vtedy nie.“

Kým bude platný, neodíde

Šiesteho júna bude mať 44. Jeho rovesníci už dávno zavesili korčule na klinec, aj tréneri na ligových lavičkách sú v nejednom prípade mladší ako Kroták. On však do hokejového dôchodku ešte neodchádza.

„Priemerný vek konca kariéry sa posunul. Keď som mal po dvadsiatke, hokejisti končili ako 33-roční, výnimoční ako 36-roční. V štyridsiatke som si začal klásť otázku, kedy to zabalím? Minulý rok som sa vyjadril, že je to posledná sezóna. Ale som zdravý, hokej ma baví, hoci rýchlosť a ruky už nie sú ako kedysi, no stále som platný hráč. Kým to tak bude, chcem hrať.“

V Poprade aj členom správnej rady

Pomaličky sa pripravuje na to, že prepotený dres nebude súčasťou jeho života. Už dnes je v Poprade členom správnej rady tímu kamzíkov, takže na šport, ktorému obetoval celý život, sa začína pozerať aj z druhej strany barikády.

„Pri hokeji chcem určite ostať, či ako tréner, alebo funkcionár, to sa uvidí. Teraz som aj funkcionárom, v Poprade sa každá ruka, noha, hlava, ktorá chce v zložitej situácii pomôcť, zíde. Utvrdzujem sa v tom, že je jednoduchšie hokej hrať, ako sa o klub starať. Je to nevďačná úloha.“

Popradskí fanúšikovia si aj takto uctili hokejovú ikonu a prekonanie hranice 500 gólov.

Trinástka súdená od malička

Na drese nosí takmer celú kariéru číslo 13. Číslo, ktorému sa mnohí športovci vyhýbajú. On ho má rád.

„Trinástka ma sprevádza celý život. Nemal som ju len, keď bola obsadená, alebo keď sa mi nedarilo a chybu som hľadal v čísle na drese. Hokej hral aj otec, nosil ju, a tak som si ju automaticky vzal už v piatom ročníku, keď som začínal s hokejom. Mal som istý čas aj číslo 31, ale vrátil som sa k trinástke. Musím povedať, že napríklad v piatok trinásteho sa mi zväčša darilo, takže ja toto číslo nepovažujem za nešťastné.“   

Andreas – posledná nádej 

Arne Kroták je otcom štyroch detí. Hokeju sa venoval jeho otec i brat, a tak mal stále sen, že na ľade skončí aj jeho ratolesť. „Mám dcéru Gabrielu, ktorú som k hokeju neviedol, okrem toho troch synov. Najstaršieho Arneho som navigoval k môjmu športu, ale bolo to neúspešné. Druhý syn Alex má šesť, korčuľovať vie, ale veľmi sa k hokeju nemá. A najmladší Andreas má rok a pol a je to taká posledná nádej. Hokej vníma už v prenosoch, doma chytí hokejku, tak hádam on sa vydá mojou cestou.“

Foto 1 a 4: TASR
Foto 2 a 3: SITA