Jeho neresťou sú fastfoody, rád by sa vrátil do Brazílie

Najkrajšiu dovolenku zažil v Brazílii. Rád relaxuje prechádzkami v prírode. Už rok je šťastne zadaný. Jeho neresťou sú jedlá z fastfoodov a pizza. Vodný pólista ŠK Hornets Košice a syn prezidenta tohto klubu Samuel Karabáš.

Čím by ste sa živili, keby ste neboli športovec?

Nedá sa povedať, že ako vodný pólista sa živím športom, preto pomáham otcovi v jeho firmách. Postupne sa zaúčam v rôznych oblastiach. Mám rád sladkosti, takže keby som už nevedel, čo robiť, tak by som si otvoril nejakú zmrzlináreň-cukráreň, cha, cha.

Kto bol vaším športovým vzorom?

Ako malý chlapec som uznával troch vodných pólistov – Romana Poláčika, Alexandra Nagya a predovšetkým Karola Bača, ktorý mal rovnako útlu postavu ako ja, ale aj napriek tomu sa dokázal presadiť v našom športe. Mojím druhým najobľúbenejším športom je futbal a mojím najobľúbenejším klubom Real Madrid.

Na čo najviac utrácate?

Nie som typ, ktorý bezhlavo rozhadzuje peniaze. Utrácam dosť na jedlo, rád si doprajem napríklad vynikajúci steak. Viem, že je to zlé, ale keď som hladný po tréningu, často si zvyknem dať jedlo z fastfoodov alebo pizzu.

Pamätáte si na vašu prvú lásku?

Bola taká klasická tínedžerská. Prvú vážnu lásku mám teraz a priateľke Eme sa snažím venovať naplno. Sme spolu rok a je nám fajn.

Navštívili ste veľa krajín. Na ktorú najradšej spomínate a kam by ste sa už nikdy nechceli vrátiť?

Bezkonkurenčne najlepšie bolo v brazílskom Riu de Janeiro. Sú tam krásne pláže, pamiatky, mám odtiaľ mnoho zážitkov. Úchvatná bola návšteva sochy Krista Spasiteľa na kopci Corcovado s nádherným výhľadom na mesto alebo futbalový zápas na najväčšom štadióne sveta Maracana. To všetko navyše v skvelej vodnopólovej partii. Ešte by som sa chcel vrátiť do Brazílie. Naopak, už nikdy by som nechcel byť v Egypte. Nielen preto, že vlani počas klubového výjazdu na turnaji sme tam mali autonehodu. Táto krajina mi celkovo nesadla.

Ako znie vaša prezývka a prečo ste ju dostali?

V detskom veku, keď som bol v tíme vždy najmenší, tak ma volali Mini. Teraz ma oslovujú Samo alebo Samčo. 

Ako si najlepšie oddýchnete?

Veľmi rád si zahrám futbal s partiou vodnopólových kamarátov. Skvele si oddýchnem pri prechádzkach v prírode alebo na letných grilovačkách na chate. Páči sa mi vo Vysokých Tatrách. A v prípade zlého počasia si v pohode poleňoším doma a pozriem si dobrý film.

Čo vás vie priviesť do zúrivosti?

Ľudská zákernosť, faloš a keď sa niekto iba hrá na kamaráta. Považujem sa však za pokojného človeka. Vybuchnem len málokedy, no a keď sa tak stane, je to zväčša pre nejakú maličkosť.

V čom vynikáte a v čom ste absolútne neschopný?

Som technický typ, zaujímam sa o moderné technológie, takže v tomto držím krok s dynamicky sa vyvíjajúcou dobou. Naopak, neviem si navariť. Keď som sám doma a hladný, riešim to objednávkou pizze prostredníctvom donáškovej služby.

Čo by ste na sebe zmenili a s akým zlozvykom bojujete?

Posledného zlozvyku som sa zbavil ako štrnásťročný. Vtedy som si prestal obhrýzať nechty na rukách. Stalo sa tak vďaka mojej mame, ktorá do mňa neprestajne hustila, aby som sa konečne zbavil tohto zlozvyku.

Kto je váš najobľúbenejší umelec?

Najradšej mám sériu filmov Rocky v hlavnej úlohe s hercom Sylvesterom Stallonem. Počúvam všetky možné hudobné žánre, od funky až po rock.

Ktorý úspech vašej kariéry si najviac ceníte a na ktorý okamih by ste najradšej zabudli?

Obrovskú radosť som mal z posledného majstrovského titulu nášho klubu Hornets v roku 2013, ktorý sme vybojovali v dramatickej a vyrovnanej sérii proti mestskému rivalovi, Modrým Drakom. Vtedy sme boli v neopísateľnej eufórii. Hneď tá nasledujúca sezóna však už bola nevydarená, od jej samého začiatku až po neúspešný koniec, keď sme skončili na štvrtom mieste.

Samuel Karabáš vodný pólista ŠK Hornets Košice

Narodil sa 30. júna 1992 v Košiciach.

Počas seniorskej kariéry pôsobil v dvoch košických kluboch – Hornets a na hosťovaní v Akademiku.
So sršňami získal tri majstrovské tituly Slovenska a jeden bronz. Zo striebra v domácej extralige sa tešil ako člen Akademiku Košice.

Foto: Veronika Janušková,  Aneta Barčová, archív sk