August 1968 nemal v Košiciach len hrdinské príbehy
Úplne nahú vystrašenú žena poliatu červenou farbou vedie centrálnou ulicou mesta rozvášnený dav. Aj takúto podobu mal august 1968 v Košiciach.
August 1968 je plný príbehov odhodlania a hrdinstva občanov, ktorí sa odmietli vzdať nádeje na slobodnejšiu spoločnosť. Pamiatku si zaslúžia tí, ktorí sa v uliciach postavili ruským tankom a zaplatili za to životom. Úcta patrí aj tým, ktorí vzdorovali hrubej vojenskej sile strhnutím smerových tabúľ alebo iným spôsobom. Spomínať treba aj na náhodné obete tohto barbarstva.
Takúto heroickú podobu mal počiatok okupácie aj v Košiciach. V deň vpádu cudzích vojsk stovky Košičanov na Námestí osloboditeľov stavali barikády, na vojenské vozidlá hádzali kamene a tehly, a podarilo sa im zastaviť ich kolónu. Pri streľbe okupačných jednotiek tu zahynuli siedmi civilisti. Nikde inde na Slovensku nedošlo k takému odvážnemu skupinovému odporu.
Jedna pomerne stále neznáma udalosť ale prináša iný pohľad na augustové pohnuté dni. Dva dni po invázii armád Varšavskej zmluvy sa odohral na Leninovej ulici, dnes Hlavnej, incident.
[ad][/ad]Označený za kolaboranta
Archívy bezpečnostných zložiek a viaceré publikácie sa zhodujú, že obyvatelia v centre mesta vtedy napadli Valentínu Belasovú pochádzajúcu z Ruska. Bola manželkou Jozefa Belasa, ktorý podľa informácie analytického odboru kontrarozviedky Štátnej bezpečnosti z 27. august 1968 slúžil ako plukovník Československej ľudovej armády.
„Menovanej potrhali šaty, natreli ju červenou farbou a takto ju hnali niekoľko sto metrov po ulici, kde sa k nim pripojilo niekoľko sto občanov. Príslušníci ZNB ju z davu oslobodili a odviedli do svojej budovy,“ opísala kontrarozviedka.
Podľa správ Verejnej bezpečnosti (VB) v Košiciach, z ktorých vychádza publikácia Ústavu pre štúdium totalitných režimov z roku 2008, Belasová strhávala plagáty, na ktorých bol jej manžel označený za kolaboranta. Preto ju traja muži vyzliekli, pomaľovali červenou farbou a viedli po ulici.
O udalosti ale nebola doteraz publikovaná samostatná historická štúdia. Biele miesta v tejto košickej histórii sa podarilo vyplniť českému novinárovi Ľubomírovi Smatanovi, ktorý kedysi pôsobil ako spravodajca na Slovensku. Tento mesiac redaktor Českého rozhlasu o prípade uverejnil niekoľko textov a rozhlasovú reportáž.
Rozkrádanie aj lúpež
Smatana si od Ústavu pamäti národa vyžiadal dokumenty z archívu ministerstva vnútra v Levoči a zistil, že za skutok boli v roku 1971 odsúdení traja muži. Dvaja z nich mali kriminálnu minulosť.
Ján Weisz nemal v auguste 1968 ešte ani osemnásť rokov, ale v registri už dva záznamy. Za aké trestné činy, nie je z charakteristiky ZNB zrejmé. Druhým odsúdeným bol 19-ročný Juraj Fedor, trestaný dvakrát za rozkrádanie socialistického vlastníctva, z toho raz v spolupáchateľstve.
Odsúdený bol aj za lúpežné prepadnutie. V prípade Belasová dostal deväť rokov. Po prepustení sa vrátil do väzenia najmenej sedemkrát, naposledy v roku 1991.
[ad2][/ad2]Usvedčila ho fotografia
Nezrovnalosti zistil Smatana o treťom odsúdenom Vojtechovi Pástorovi, ktorý dodnes žije v Košiciach a má 79 rokov. Pástor mu, tak ako iným novinárom vo viacerých starších rozhovoroch, tvrdil, že v tom čase bol na košickom námestí, ale s útokom na Belasovú nič nemal.
V archívoch je fotografia, na ktorej vidno, že nahú ženu drží alebo strká. Pástor nehovoril českému redaktorovi pravdu ani o dĺžke svojho trestu, ktorý si odsedel ako politický väzeň. Zamlčal, že bol odsúdený aj za úplne nepolitický trestný čin.
Pástorovú verziu udalostí minulý rok v auguste uverejnil aj denník KOŠICE:DNES.
[article slug=”odsedel-si-takmer-dvanast-rokov-za-cin-ktory-nespachal”][/article]
V správe o stave vyšetrovania odboru vyšetrovania VB Košice z júna 1970 sa uvádza, že Belasová bola v čase útoku na Leninovej ulici aj so svojimi dvoma deťmi. Zranená nebola, na Námestí osloboditeľov sa jej podarilo vbehnúť do obchodu s potravinu, kde ju až do príchodu príslušníkov VB ukryl do skladu vedúci predajne. V správa sa tiež tvrdí, že okolo vyzlečenej ženy sa zhromaždilo „niekoľko tisíc občanov”.
Smatana nespochybňuje, že traja Košičania boli odsúdení v politicky zmanipulovanom procese. Jasne to dokazuje už to, že v novom súdnom konaní bol skutok prekvalifikovaný z trestného činu obmedzovania osobnej slobody na terorizmus a rozvracanie republiky.
„V rozjatrenej atmosfére tretieho dňa okupácie je to vysvetliteľné. Z dnešného pohľadu by sme to síce asi nazvali lynč nevinnej matky dvoch detí, ale sedem mŕtvych po streľbe v Košiciach a k tomu dvesto zranených, to už je dostatočný dôvod na pomstu,“ vyjadruje český novinár pochopenie pre motívy správania Košičanov v texte, ktorý uverejnil Denník N.
Ako pogrom
Zároveň Smatana opisuje, že fotografia nahej ženy mu pripomenula osud Clary Petacciovej, milenky talianskeho fašistického vodcu Mussoliniho, ktorú zastrelili partizáni a zavesili dolu hlavou. Dodáva, že podobné to bolo s Nemcami v československom pohraničí po vojne alebo so Židmi pri pogromoch. „Rozvášnený dav ľudí bez osobnej zodpovednosti je živná pôda na lynč,“ napísal.
Podobne vníma udalosť aj dnes známy režisér, rodák z východného Slovenska Fero Fenič. O poníženej žene nakrútil ako študent FAMU v roku 1974 dokument Človečina. Fenič je zrejme jediným „novinárom“, ktorý sa s Belasovou rozprával.
Vysvetľovala mu, že plagát s fotografiou manžela strhla kvôli adrese, lebo mala dve malé deti a bála sa o ich život. „Vyspovedal som vtedy veľa svedkov. Podľa mňa to bol lynč. V dave boli aj ľudia, ktorí vôbec netušili, prečo nahú ženu vláčia ulicou,“ povedal režisér Smatanovi.
Režim o udalosti natočil normalizačný film
Dokument F. Feniča, ktorý podľa filmových kritikov kladie znepokojivé otázky o tom, či úcta človeka k človeka je všeobecne platná, nebol jediným záujmom filmárov o incident v Košiciach.
V roku 1975 sa stal námetom pre snímku Tobě hrana zvonit nebude. Ponovembrové recenzie ju označujú za jeden z najhorších československých filmov.
Režisér Vojtěch Trapl postavy ostro polarizoval na takzvané zdravé jadro, ktoré reprezentuje hrdinská osamotená prokurátorka vyšetrujúca incident, a protisocialistické sily, v ktorých sú odhalení tí, ktorí ťahali za nitky a manipulovali davom (prokurátor z politických procesov 50. rokov a bezcharakterní novinári).
[ad3][/ad3]Trápne a neefektívne
Historik Kamil Činátl vidí v tomto filme pokus režimu o adaptáciu princípov známeho dokumentu KSČ Poučenie z krízového vývoja z roku 1970, ktorý okupáciu nazýval „bratskou pomocou“. „Filmový prepis Poučenia však bol až príliš priamočiary, ťažko mohol dosiahnuť presvedčovacieho efektu a na rozdiel od samotného textu Poučenia nepôsobil hrozivo, ale vyvolával skôr trápnosť a komické reakcie,“ napísal v štúdii Poetika normalizácie.
Podobne to v článku Filmy smiechu a zabudnutia hodnotí Petr Kura z Ústavu českých dejín Filozofickej fakulty Karlovej univerzity: „Tieto pokusy jednoducho zlyhávali, pôsobili kontraproduktívne, smiešne – čo platilo i o Traplovom filme.“
[article slug=”misko-hamrak-zomrel-lebo-bol-dobre-vychovany”][/article]Čítajte aj:
- Stretnutie Dubčeka s Brežnevom tajne natočil Laco Šidelský
- Historici našli neznáme obete okupácie. Sú medzi nimi aj Košičania
- Aj v Košiciach si pripomenieme okupáciu 1968
Odporúčané články
Priechody pre chodcov v troch mestských častiach budú o niekoľko mesiacov bezpečnejšie. Zvýraznia a nasvietia sa špeciálnymi asymetrickými SMART LED svietidlami, vďaka čomu sa zlepší viditeľnosť chodcov a zníži riziko dopravných nehôd.
Košický primátor Jaroslav Polaček má preskúmať možnosti premiestnenia alebo odstránenia Pamätníka vojakov Sovietskej armády na Námestí osloboditeľov. Dovtedy je prioritou trvalé odstránenie symbolov komunizmu, ako kosák a kladivo, ktoré sa na pomníku nachádzajú. Rozhodlo o tom mestské zastupiteľstvo na svojom utorkovom rokovaní, kde poslanci schválili príslušné uznesenie.
Čoskoro tu máme sviatok Dušičiek, kedy si pripomíname našich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. V tomto období sa mnohí vydávajú na cintoríny, aby na hroby položili kvety či vence a prejavili úctu svojim zosnulým. Starý pľac na Dominikánskom námestí v Košiciach sa už na tento sviatok plne pripravil.