Rodáčka z Košíc Mária Kurjanová sa spolu so svojím priateľom rozhodla prejsť na bicykli africký kontinent. V košice:dnes sme vám priniesli už niekoľko článkov o ich zážitkoch a priebehu expedície. Pred pár dňami dorazili do cieľa. Ukončili tak svoju 329-dňovú cyklotúru. 

Vyrazili z anglického mesta Leeds, kde s priateľom žijú, cieľ bol v Kapskom Meste v Juhoafrickej republike. Juhoafrická republika patrí k najnebezpečnejším oblastiam sveta aj napriek tomu, že štát je na vyspelej úrovni. Maja nám povedala, že už hneď pri vstupe do krajiny odvšadiaľ počúvali varovania pre vysokú kriminalitu. ,,Miestni nás vždy vystrihali špeciálne pred cestami, kde sa kradne a s vyššou koncentráciou násilníkov. Najhorším úsekom bol tzv. Transkei, čo je hornatý a menej rozvinutý vidiek. Obyvatelia nám radili, aby sme sa ani nezastavovali, ak nemusíme. Cez túto oblasť sme prechádzali päť dní v strachu a spávali na poliach, aby nás v podstate nikto nenašiel. Pozemky v tejto časti Afriky sú ohradené vysokými ostatnými plotmi a všetky domy majú mreže na oknách. Po krásnych scenériách, ktoré sme videli predtým, sa na také niečo len veľmi ťažko zvykalo.“

Voda nie je samozrejmosťou

Dobrodruhov neustále zastavovali okoloidúci s otázkou, odkiaľ pochádzajú a kde je ich cieľ. ,,Svojimi naloženými bicyklami sme väčšinou pútali pozornosť. Pre Afričanov sme tým zaujímaví. Málokto sa vyberie na dvoch kolesách cez čierny kontinent,“ smeje sa Maja. Domáci obyvatelia im často poskytli nocľah alebo ich pozvali na obed. Košičanka hovorí, že pri tomto hektickom cestovaní im to umožnilo chvíľkový oddych a poriadnu hygienu. ,,Umývali sme sa tak často, ako to bolo možné, ale žiadna sprcha. Len prírodné zdroje – jazerá, more alebo aj obyčajné vlhčené utierky. Niekedy to bolo naozaj náročné.“

Obyčajná sprcha po týždňovom stanovaní „nadivoko“ je pre nich dokonalým pôžitkom. ,,Tento výlet nás jednoznačne naučil oceňovať aj také veci, čo sú pre nás, Európanov, samozrejmosťou. Vo veľkej časti Afriky mať neustály dostatok pitnej vody je luxus.“

Na nákupy nebolo miesto

Odkedy vyštartovali, Maja si kúpila iba tri kusy oblečenia. Voľné dlhé nohavice a blúzy z ľahkého materiálu s dlhými rukávmi. Špeciálne pre moslimské krajiny, kde sa ženy zahaľujú. ,,Šatstvo máme v podstate od začiatku to isté. Avšak vyblednuté a vynosené.“ Priznala sa, že niekoľkokrát oľutovala, že je obmedzená v batožine, pretože, ako každá žena, sa rada oblieka. ,,Videla som už viackrát prekrásne šaty a neobyčajné kusy látok, ale nemohla som si všetko zobrať so sebou. Raz som však neodolala a v Malawi som si kúpila štyri metre nádhernej látky.“

Belosi verzus černosi

Cestovateľka Juhoafrickú republiku opisuje ako tzv. rainbow nation. ,,Politicky sa tu stále niečo deje. Je tu veľa napätia medzi bielymi a čiernymi. Od 90. rokov sa veľa vecí zmenilo. Černosi dostali napríklad možnosť sa vzdelávať. Bieli aj napriek tomu pociťujú nerovnoprávnosť a pravidelne počúvajú správy o netolerantnosti správania voči belochom najmä v pracovnej sfére. Mnohí majú vlastný biznis, pretože prácu si inak nemôžu nájsť. Avšak musím povedať, že k turistom sú všetci vľúdni bez ohľadu na farbu pleti.“

Maja so svojím priateľom do Kapského Mesta dorazila po 329 dňoch. Prešli neuveriteľných 19-tisíc kilometrov, videli vyše 20 krajín. ,,Je to zvláštny pocit, prejsť celý svetadiel. Hľadieť zo samého spodku Afriky do diaľky nekonečného oceána, za ktorým sa nachádza už len Antarktída. Ďalej sa už ísť nedalo. Aspoň nie na bicykloch.“

Cestu si predĺžili o dve tisícky kilometrov oproti pôvodnej trase, ktorú si naplánovali. ,,Bolo to najmä pre extrémne horúčavy. Mozambik sme vymenili za Zambiu. Mestá boli od seba veľmi vzdialené a my by sme nemali dostatok pitnej vody. Nič sa nedá naplánovať do detailov, ale o tom je dobrodružstvo,“ vysvetľuje Maja.

Na život bez bicyklov si musia zvyknúť

,,Do cieľa našej cesty sme prechádzali cez Kapský polostrov s nádhernými výhľadmi na Table Moutain (Stolovú horu). Nazýva sa tak podľa toho, že nemá žiadny vrchol, no aj napriek tomu je výstup veľmi náročný. Výhľad na nekonečný oceán, na Kapské Mesto ležiace pod horou a na cesty, po ktorých sme bicyklovali, boli neuveriteľným a emotívnym zakončením našej jedenásťmesačnej expedície,“ dodáva.

Maja priznala, že na život bez bicyklov si budú zvykať pomaly. ,,Za niekoľko dní letíme domov do Anglicka, kde žijeme. Bicykle, samozrejme, berieme so sebou. Momentálne si však ani neuvedomujem, že je koniec a ja nebudem zažívať také dobrodružstvá a slobodu. Bude mi to určite chýbať. Avšak na druhej strane, teraz nemusíme riešiť otázky prežitia ako počas cyklotúry,“ hovorí s úsmevom, ale vôbec nepreháňa.

Pri otázke, prečo sa rozhodla vôbec precestovať toľko kilometrov, odpovedala, že život je príliš krátky na to, aby sme odkladali svoje sny a túžby. ,,Raz sa môže stať, že sa zobudíme a zistíme, že naše telo alebo myseľ nám nedovolí robiť to, čo naozaj chceme. A objavovať svet na bicykli je úžasné,“ dodáva.

Foto: mk