#1 Šesť chát za tri mesiace: Chata pri Zelenom plese

Nikdy som nebola milovníčkou turistiky. Vždy som sa sama seba pýtala – čo tí ľudia na tom vidia? Šliapu hodiny do kopca, hodia pohľadom po okolí a idú zničení naspäť. Nič pre mňa. Všetko sa to zmenilo pred rokom. Vybrala som sa na Sliezsky dom a odtiaľ očarená prírodou som sa dostala až do Velickej doliny.

Bola som zvedavá či to zvládnem a aké budem mať z toho celého pocity. Hovorila som si – buď to budem milovať, alebo nenávidieť. Nič medzi tým.

Veľmi rada cestujem, ale šport ma nikdy príliš neoslovil. Na joge som bola dvakrát a v posilňovni asi tri. Maximálne som sa spotila a mala svalovku…

Turistkou opúšťam svoj stereotyp

A teraz? Celé leto som strávila vo Vysokých Tatrách. Zistila som, že nie láska hory prenáša, ale hory lásku prenášajú. Mojím športom sa stala turistika.

Vyšliapať na nejaký vrchol či na vysokohorskú chatu prináša neuveriteľný pocit slobody. Kráčať a dívať sa okolo seba na tú nádheru, ktorú stvorila Matka Príroda, zazrieť kamzíka alebo svišťa v diaľke ma nie raz dojalo. Na túrach zabúdam na stres, nervozitu, na problémy a cítim sa konečne slobodná. Opúšťam tak  svoj komfort, stereotyp a zažívam tatranskú rozprávku.

Ako som sa dostala k výzve

Cez leto som často narážala na fotky s heštegom Doby Tatry. Moji známi postovali zábery ako zdolávajú štíty, delili sa o svoje pocity, zážitky. Najprv som si pomyslela, že sa asi všetci zbláznili. To všetci chodia do Tatier a len ja som sedela po tie roky doma? 

V rámci výzvy Doby Tatry mali za tri mesiace mali zdolať šesť tatranských štítov. Túto výzvu vymyslel obyčajný chalan z Kysúc Marek Straka. Podľa jeho slov cieľom je predovšetkým motivovať ľudí k tomu, aby nesedeli doma, vybehli do prírody a žili každý deň naplno tak, akoby bol ich posledný. Navyše – za každú registráciu bol vysadený v Tatrách jeden strom…

Vtedy som si povedala, že s mojou kondičkou by som dala maximálne jeden štít a skončila by som. V minulosti som sa radšej túlala v košických obchodných centrách, ako sa flákala po prírode. Letná výzva Doby Tatry ma však neustále v mojich myšlienkach prenasledovala. A tak som si dala záväzok. Cez leto prejdem všetky chaty a keď sa bude niečo podobné organizovať aj v zime, prihlásim sa. Nielenže pomôžem vysadiť stromčeky v Tatrách, ale urobím niečo aj pre seba a svoje zdravie.

Je nás 3 500

A prišlo to! Hneď ako sa objavila výzva Doby Tatry v zime, spolu s mojou kamoškou Nikou sme ani chvíľu neváhali. Ona má skvelú kondičku a ja zase poznám trasy. „Ty mi ukážeš kam, a ja ťa na oplátku potiahnem,“ prehlásila. Dobrá dvojka, no nie? 

Do výzvy sme sa však neprihlásili len my dve, ale spolu s nami až 3 500 ľudí. Za tri mesiace, teda do konca februára, musíme zdolať šesť vysokohorských chát (Téryho chatu, Zbojnícku chatu, Chatu pri Zelenom plese, Chatu Plesnivec, Chatu pod Soliskom a Horský hotel Popradské pleso). Výzva ako hrom!

EXIexpedícia

Keďže sme akčné ženy, ktoré (okrem iného) milujú nakupovanie, premýšľali sme s kým sa dať dokopy, aby sme spojili príjemné s užitočným. Rozhodli sme sa pre EXIsport, z jednoduchých dôvodov. Tento športový obchod nie je zameraný len na vrcholových športovcov, ale aj na bežných ľudí ako sme my dve. Túžili sme po turistickej výbave, ktorá by bolo funkčná, pohodlná, vyzerala dobre a za ktorú by sme neminuli majlant. Práve v EXIsporte sme našli podporu našej myšlienky. Názov našich výprav bol teda jasný. EXIexpedícia dvoch úplne obyčajných žien.

V spolupráci s EXIsportom sme si  teda vybrali kvalitnú turistickú výbavu. Lebo jedna vec je vybrať sa do hôr, ale druhá je to tam celé komfortne prežiť a vrátiť sa v zdraví domov. Zimné vetrovky Blizzard, topánky Kayland, návleky Authority či čiapky Eisbär. Tatranská zima vie byť krutá a úprimne si myslím, že lacné veci nám v tomto prípade nepomôžu. Práve naopak, môže sa nám to vypomstiť. Mal by na to myslieť každý.

Prvý cieľ – Chata pri Zelenom plese

Konečne nadišiel deň D. Ako prvú túru sme si zvolili Chatu pri Zelenom plese. Z pragmatických dôvodov. Mnohí turisti tvrdia,  že patrí k najkrajším vo Vysokých Tatrách a my sme sa chceli poriadne naštartovať v pozitívnom slova zmysle. Takisto sme  nechceli v nových topánkach riskovať napríklad Téryho chatu. Je to oveľa náročnejšia zaberačka. V lete som tam totiž len tak-tak vyšla, a to ani nehovorím, ako som cestou naspäť v nových topánkach trpela. Na základe vlastnej skúsenosti odporúčam – nikdy si nekupujte turistické topánky s rovnakým číslom ako bežne nosíte! Vždy aspoň o jedno číslo väčšie. Ja som si nenechala poradiť, a tak som aj dopadla… Des a hrôza!

Okrem dobrej výbavy nikdy netreba zabúdať na nejakú poživeň. Keďže obe máme starostlivé mamky, nabalili nám sedem mandarínok a dvanásť rožkov. Mandarínky sme zjedli už vo vlaku (kto by ich vláčil kamsi do hôr?) a desať rožkov sme priniesli späť. To sa však, samozrejme, mamám nehovorí…

Na Chatu pri Zelenom plese sa dá dostať z Tatranských Matliarov, zo Skalnatého Plesa alebo i z Bielej vody. My sme si zvolili poslednú možnosť. Ide o najbezpečnejšiu trasu a je celoročne otvorená.

Nuž, ako som spomínala, turistická výbava je veľmi dôležitá. Len ju netreba zabudnúť doma… Nika sa rozčapila na zem hneď na začiatku. Zabudli sme totiž na mačky! Ešteže sme mali dvanásť rožkov… Cesta na chatu by mala trvať tri hodiny, ale keďže sme chceli mať pekné fotky, predĺžili sme si ju o hodinu. Ach, my ženy…

Smaragd v plese

Chata pri Zelenom plese je čarovná a myslím, že jej zaslúžene patrí titul tej najkrajšej. Pleso je síce v zime zamrznuté, v lete je ale zafarbené do zelena. 

V minulosti sa ľudia hôr báli. Mysleli si, že tam žijú obri, draci či nadprirodzené bytosti. Vymýšľali si preto rôzne legendy a báje. Jedna vraví, že zelené škvrny v plese spôsobuje zelený drahokam, ktorý do plesa spadol zo štítu Jastrabia veža. Keby nebola zima, myslím, že by sme ten drahokam išli aj hľadať… Ale riskovať to v taktom počasí? (A navyše – v tatranských plesách sa nekúpe!)

Čaj pre košické “čaje”

V chate sme si dali kapustnica a maďarský guláš. Síce nám bolo ľúto rožkov, ale odolali by ste chatárskemu menu? Nechýbal ani bylinkový čaj. Mimochodom, každá chata má vlastnú receptúru. „Každý, kto pracuje na chate, si myslí, že práve jeho čajík je najlepší. A my si to myslíme tiež,“ prezradila nám slečna, ktorá nás obslúžila. A veruže, bol perfektný. A tak sme sa my dve košické “čaje”, potužené špeci čajmi (nielen tými nealko) vybrali na cestu späť. Na chate sme sa zdržali dlhšie, na polceste slniečko zapadlo za horizont a o chvíľu sme sa ocitli v totálnej tme. Našťastie, súčasťou našej výbavy boli čelovky.

Prešťastný návrat

Unavené, ale šťastné sme sa odviezli autom do Popradu. Je dobré poznať Popradčanov. Ešte lepšie je, keď vám vlak ide až o dve hodiny a vy sa vyberiete na varené vínko do centra. A najlepšie je, keď si rovno fľašku tohto moku kúpite ešte aj do vlaku. Cesta ubieha jedna radosť a na konečnej v Košiciach precítite úžasný tatranský zážitok oveľa intenzívnejšie.

Kam pôjdeme nabudúce? Čaká nás pravdepodobne Chata Plesnivec. Už teraz sa nevieme dočkať, kedy opäť zažijeme nádhernú zimu pri dobýjaní našich malých veľhôr.

Dvanásť rožkov však asi necháme doma a zoberieme si len dva. Hádam nám mamky odpustia…

Viac zážitkov z našich túr nájdete na instagrame:  @exisport_official alebo na @luxovamichaela

foto: Mário Patlevič