„Chcem sa vyvíjať, preto s láskou prijímam nové impulzy”
Šarmantná, charizmatická, už niekoľko rokov vychytená, no pritom stále skromná slovenská herečka Táňa Pauhofová prijala ponuku hrať hlavnú postavu Anny Frankovej v novom autorskom projekte choreografa a režiséra Ondreja Šotha a dramaturgičky Zuzany Mistríkovej Denník Anny Frankovej.
Čerstvú nositeľku prestížneho ocenenia OTO za rok 2016 v kategórii herečka sme vyspovedali pred včerajšou premiérou experimentálneho tanečného divadla na Malej scéne Štátneho divadla v Košiciach.
Ste členkou činohry SND, patríte azda k najvyťaženejším slovenským herečkám aj v oblasti filmu, diváci vás poznajú aj z televíznej obrazovky. Čím vás oslovila ponuka stvárniť v Štátnom divadle Košice postavu Anny Frankovej?
Som členkou činohry a nemám žiadne skúsenosti s pohybovými predstaveniami. Poznám prácu Ondreja Šotha a aj Zuzky Mistríkovej, ktorá je aj mojou priateľkou. A tak, keď už dávnejšie prišla táto ponuka, napriek tomu, že toho mám pomerne dosť a Košice naozaj nie sú za rohom, lákalo ma to natoľko, že som si povedala – skúsim to. Kvôli zážitku a kvôli výzve. Chcem sa vyvíjať, a preto s láskou prijímam nové impulzy, pri ktorých sa môžem niečo nové naučiť. Hlavne v tíme ľudí, ktorý je pre mňa úplne zázračný.
Ste vášnivou čitateľkou, a tak predpokladám, že ste čítali aj najčítanejší denník na svete – Denník Anny Frankovej. Aké pocity vo vás vyvolalo toto svedectvo o temnej dobe ľudských dejín?
Knihu som čítala v rôznych obdobiach svojho života a vždy som ju vnímala podľa svojej momentálnej dispozície. Inak, keď som mala desať, keď som mala pätnásť či dvadsať. Zakaždým som mala z nej úplne iný vnem, zakaždým bola moja pozornosť či najsilnejšie emócie upriamené na niečo iné. Raz to bol pocit dospievania, izolácie, inokedy veľkej dejinnej udalosti, druhej svetovej vojny, či pocit veľkej duše uzavretej v malom tele. A teraz, aj vzhľadom na to, že som prijala túto ponuku, musím sa aj na knihu pozerať komplexnejšie. Je to veľké dielo, a zároveň veľké memento, aby sme už nikdy nedopustili návrat krutej minulosti.
Zahrali ste si vo filme postavu herečky Lídy Baarovej, ktorá bola milenkou fašistického pohlavára Josepha Goebbelsa, teraz stvárnite postavu Anny Frankovej, židovského dievčaťa, ktoré sa ukrýva pred nacistami. Ako sa Táňa Pauhofová, takpovediac, prelaďuje z postavy do postavy a ako sa pripravovala na postavu Anny Frankovej?
Každá postava so sebou prináša niečo nové, čo chcem objaviť. Pre seba aj pre diváka. A to je to, podľa čoho si tie role vyberám. Ak teda môžem. A čo je pre mňa zaujímavé, pri tom procese prelaďovania sa vždy snažím objaviť esprit toho príbehu, tej postavy, toho, čo vnímam spolu s tímom a režisérom, a čo chceme divákovi sprostredkovať. Pre mňa je to zakaždým ľudsky veľká škola. Snažím sa vyhýbať postavám, pri ktorých by bola možnosť nejakého zaškatuľkovania či konštatovania, že to má vždy nejaký jeden ťah na bránu. To ma nebaví.
Anna Franková začala písať denník ako trinásťročná, ale vzhľadom na obdobie a okolnosti, v ktorých sa zrodil, ho už zrejme nemožno považovať za dielo dieťaťa či tínedžera. Aká bola podľa vás – vystrašené dieťa alebo mladá žena, ktorá chcela svetu zanechať svoj odkaz?
Nemyslím si, že jej ambíciou pri písaní denníka bolo zanechať nejaký odkaz. Denník bol pre ňu istou formou útechy a priestorom, v ktorom mohla byť sama sebou a napísať všetko, čo cítila, o čom premýšľala, po čom túžila. Bolo to veľmi mladé dievča, vo veľmi veľa veciach bola ešte detská. Mala na to plné právo. Ale často bola až šokujúco hlboká, veľká a zrelá duša vzhľadom na to, že hovoríme o veku v rozmedzí od 13 do 15 rokov.
Má alebo mala Táňa Pauhofová svoj denník? Čo by si doňho zapisovala?
Mala som svoj denníček. Bolo to v čase, keď som mala asi desať rokov. Už som rozmýšľala, že by som sa k tomu vrátila. Človek veľmi často nemá priestor alebo pri sebe iného človeka, pri ktorom by mohol verbalizovať to, čo cíti. A to je veľmi očistné a oslobodzujúce. Ak tomu dá podobu nejakého slova, môže vo svojom vnútri oveľa jednoduchšie akoby poupratovať. To bol možno aj Annin prípad.
Denník Anny Frankovej bol inšpiráciou pre mnohých umelcov. Ako vnímate spracovanie svetoznámej knihy do podoby pohybového divadla? A možno aj všeobecnejšie – čo hovoríte ako vášnivá čitateľka na filmové či divadelné adaptácie kníh?
S dramatizáciami kníh v divadle či ich filmovými adaptáciami sa stretávam pravidelne. Vždy je to otázka kvality, ktorá môže byť dobrá alebo nie. Faktom ale je, že niečo musí v spoločnosti rezonovať. Lebo o Anne Frankovej nebolo dlhšie počuť, ale zrazu akoby bola potreba znova sa k nej vracať. Jednak vyšli reedície jej denníka s nejakými doplnenými časťami, a zároveň na Slovensku táto košická inscenácia je druhá, či dokonca tretia divadelná adaptácia tejto knihy v krátkom čase. Asi je to dôležitá téma. Zrejme to súvisí s tým, že téma extrémizmu a fašizmu rezonuje v rámci Európy čoraz hlasnejšie. Slovensko nie je výnimkou.
Je to vaša prvá skúsenosť s tanečným, respektíve pohybovým, divadlom. V čom je práca na takomto projekte pre vás nová a neznáma?
Je to pre mňa niečo úplne nové. A som rada, že túto skúsenosť získavam v tomto zázračnom kolektíve, kde som sa stretla s pokornými, pracovitými a láskavými ľuďmi. Samozrejme, musím kultivovať svoju pohybovú pamäť, ktorú bežne v hereckej profesii nevyužívam. Aby som im to nepokazila. Veľmi dúfame, že divák bude mať zážitok. Teda to, kvôli čomu som tu prišla ja.
Uvidia diváci Táňu Pauhofovú v postave Anny Frankovej v novej, doteraz možno nepoznanej podobe?
Ideálne by bolo, keby nepozerali na Táňu Pauhofovú, ideálne bude, keď si prídu pozrieť Denník Anny Frankovej.
Svjatoslav Dohovič
Foto: archív kd
Odporúčané články
Milujem Film Noir a Kino Úsmev prinášajú po 5 rokoch znova film noir do metropoly východu, a to opäť v podobe trojprogramu: filmové projekcie, odborná prednáška a výstava obrazov.
Mestská časť Košice-Staré Mesto oficiálne vyhlásila 5. ročník výtvarnej súťaže Cena Vojtecha Löfflera, ktorá sa tradične teší veľkej obľube medzi amatérskymi výtvarníkmi všetkých vekových skupín.
Ministerstvo kultúry pod vedením Martiny Šimkovičovej predstavilo projekt novej hudobnej úpravy slovenskej štátnej hymny, ktorá vznikla pod taktovkou známeho skladateľa, dirigenta a basgitaristu Oskara Rózsu. Hoci sa podstata hymny nemenila, upravený aranžmán a nová nahrávka budú stáť celkovo 46 500 eur.