Vojenský režim pod trénerom teroristom

Kazachstan je krajina extrémov. Po deviatich mesiacoch života v meste Atyrau pri Kaspickom mori to tvrdí 34-ročný hokejový obranca Alexander Valentín. Uplynulú sezónu strávil v deviatej najväčšej krajine na svete.

„Hlavné mesto krajiny Astana vyrástlo na púšti a pripomína Dubaj. Nádherná je Karaganda. Ďalšie vplyvné mesto Almaty označujú ako kazašské Švajčiarsko – toľko luxusných limuzín som nevidel na celom Slovensku. Na druhej strane, počas dvadsaťštyrihodinovej cesty vlakom najdlhšou nepretržitou železničnou traťou sveta – Transsibírskou magistrálou – sme prechádzali zaostalými malými dedinkami s chatrčami ako z filmu Borat. Niečo neskutočné,“ vraví odchovanec košického hokeja a bývalý mládežnícky reprezentant Slovenska, člen bronzového tímu do 18 rokov na MS v roku 1999.

Finančná satisfakcia

Kanaďan Mike Danton, bývalý bitkár v NHL (92 zápasov, 10 gólov), ktorý strávil časť sezóny 2013/2014 práve v tíme Beibarys Atyrau, hovoril po svojom pôsobení v Kazachstane aj o falšovaní podpisov na zmluvách, úplatkoch trénerom, drsných cestách vlakom alebo o škorpiónoch v šatni.

„Vo veľa veciach mal pravdu, bolo to veľmi tvrdé, ale všetko sa dá zvládnuť. Je to otázka ľudského charakteru a toho, čo je človek ochotný zniesť. Keď som si po skončení sezóny spočítal, koľko peňazí som v Kazachstane zarobil, a že som prakticky nič neminul, tak aj keď som si tam normálny život veľmi neužil, určite to bola lepšia cesta, ako sedieť doma na gauči, všetko alibisticky kritizovať a chodiť po baroch,” argumentuje Alexander. Mimochodom, v roku 2006 úspešne ukončil štúdium manažmentu a ekonómie
na jednej z najprestížnejších amerických univerzít Rensselaer Polytechnic Institute v štáte New York.

Deväť mesiacov vyškrtol z kalendára

Zdôrazňuje, že všetko je otázka priorít človeka. „Z Beibarysu Atyrau som dostal finančne veľmi zaujímavú ponuku. A hoci z pohľadu osobného života to bolo deväť mesiacov, ktoré môžem pokojne vyškrtnúť z kalendára, keďže akoby neexistovali, zvládol som to. Netajím, peniaze boli silnou motiváciou, lebo platy v Kazachstane sú lepšie alebo minimálne na úrovni, aké majú hráči v Košiciach, kde sú najvyššie v slovenskej extralige. Na špičkovej úrovni bolo aj zabezpečenie celého klubu. Hráči sa sústredili iba na hokej, ich jedinou povinnosťou bolo odvádzať čo najlepšie výkony. Nemuseli riešiť, kedy dostanú výplatu, ako je to bežné na Slovensku.“

Trénovali nezmyselne veľa

Sašo sa v Atyrau stretol s najtvrdším trénerom v kariére. „Alexander Istomin bol postrachom celého Kazachstanu. Takého tvrdého a prísneho trénera, s takými požiadavkami, som nikdy nezažil a som si istý, že už ani nezažijem. Trénovali sme nezmyselne veľa, ale kouč bol neznesiteľný, nikdy nezvoľnil, ani keď sme boli unavení a pretrénovaní.“

Každý večer čakal na hráčov na nástenke program na druhý deň. „Mali sme ho rozpísaný praktickypo minútach. Pred ranným tréningom sme mali nástup ako na vojne s odpočítavaním. Trénovali sme aj šesť hodín denne.“

Je rád, že to zvládol

Skutočným terorom bolo šesťtýždňové sústredenie v Lotyšsku ešte počas predsezónnej prípravy. „Ráno sme mali polhodinovú rozcvičku, potom dvojhodinový kondičný tréning. Po obede a odpočinku nás čakala trištvrtehodinová rozcvička na suchu pred dvojhodinovým tréningom na ľade, ktorý sme zakončili polhodinovým výbehom. Po večeri sa celý hotel ponoril do úplného ticha, asi o desať minút každý hneď zaspal…“

Nedeľa bola jediným voľným dňom. „Preskákal som Ameriku či Bielorusko, ale toto boli najťažšie týždne v mojom živote. Bolo to peklo a extrém, ale som rád, že som to zvládol.“

Vrátil by sa bez problémov

Keďže hokejové zväzy Ruska, Bieloruska a Kazachstanu prijali dohodu, že hráči z týchto troch krajín sa v ich ligových súťažiach nebudú považovať za legionárov, znížili v Kazachstane limit pre zahraničných hráčov z iných ako týchto krajín na päť. „Je to dosť veľký skok z jedenástich legionárskych miest. Aj vzhľadom na sezónu plnú zranení tak príliš nečakám, že mi tam ponúknu zmluvu. Ale ak by som odtiaľ dostal ďalšiu ponuku, vrátil by som sa tam odškrtnúť si ďalších deväť mesiacov zo života. Bez problémov,“ pousmeje sa Alexander Valentín.

Spoluhráči relaxovali pri alkohole

Záľuba hokejistov z krajín bývalého Sovietskeho zväzu v pití alkoholu je veľká. Potvrdil to aj Alexander Valentín. „Vôbec som tomu nerozumel. Skupina hráčov si nakúpila sto pív, ráno potom vyhadzovali do koša prázdne plechovky. S prehľadom ich vypili po pätnásť na hlavu, dali si k tomu fľaštičku vodky, takto vyzeral ich relax. Aj preto si dal náš tréner záležať na čo najnáročnejšom tréningovom programe s minimom voľných dní. My Slováci a spoluhráči zo severských krajín sme radšej zašli pokecať si do reštaurácie k dobrému steaku.“

Odtrhnutá kľúčna kosť a otras mozgu

Alexandra Valentína postretli v Kazachstane zranenia, ktoré negatívne poznačili celú sezónu.

Pritom tréner s ním od začiatku počítal ako s hráčom do prvej obrannej dvojice. Najprv si v októbri po nekontrolovanom páde a náraze o mantinel odtrhol kľúčnu kosť.

„Zo zápasu som putoval rovno do nemocnice na operačnú sálu. Mal som šťaštie v nešťastí, zranil som sa v Astane, čiže v najmodernejšom meste s dobre vybavenou nemocnicou.“

V klube mu vyšli v ústrety, liečil sa doma v Košiciach. „Môj veľmi dobrý kamarát má rehabilitačné centrum, dali ma v ňom za mesiac dokopy. Liečili ma špeciálnymi prístrojmi, ktoré pochádzajú z Ruska, kde s nimi pracujú aj s kozmonautmi.“ 

Jeho patáliám však nebol koniec. Vo štvrťfinále play-off utrpel otras mozgu po likvidačnom zákroku, keď po odohratí puku schytal lakťom priamo do tváre.

„Hráč súpera dostal za tento faul štvorzápasový dištanc. Veľa tímov hrá v Kazachstane nečisto, no a najhoršou stránkou ligy sú rozhodcovia, tí sú úplne slabučkí.“ 

Nedoliečený skúsil odohrať dva zápasy v boji o bronz, riskoval pod vplyvom tlaku trénera, ale ďalej to nešlo. A nevyšlo to ani tímu Atyrau, ktorý nesplnil výsledkový cieľ získať medailu, keďže skončil na štvrtej priečke.

Foto: archív av